Jaromír Pastorek: Klesli sme duchom


pastorek-jaromirNový predseda Slovenskej akadémie vied, svetoznámy biochemik a objaviteľ bielkoviny rozoznávajúcej zhubné nádory, profesor Jaromír Pastorek, chce docieliť, aby sa SAV spájala v povedomí vedeckej obce a širokej verejnosti so špičkovou vedou.

 

Čo považujete ako nový predseda SAV za svoju prvoradú úlohu?
Môžeme diskutovať, či je SAV vrcholnou vedeckou inštitúciou, alebo nie. Podľa mňa rozhodne áno. Jej poslaním je robiť kvalitný špičkový výskum - taký, aby nás akceptovali v Európe aj v ostatnom svete. A myslím si, že sa nám to darí. Máme veľa projektov, prostredníctvom ktorých sme prepojení s univerzitami, a veľa vedeckých pracovníkov SAV na nich aj vyučuje. Kvalitné vzdelávanie je pre nás naozaj dôležité. Chceme dosiahnuť aj stabilitu grantových schém, aby sa podmienky nemenili každú chvíľu.

Aká je doterajšia skúsenosť s grantmi?
Uvedomujeme si, že jednou z dôležitých podmienok kvalitnej vedeckej práce je aj určitý pokoj na prácu, aby sme sa vyhli stresu, aby sa pravidlá nemenili za pochodu. Veda je beh na dlhé trate, nemôžeme preto očakávať, že špičkové výsledky sa dajú dosiahnuť za rok alebo dva, s malým vkladom. Aj rámcový program EÚ je rozvrhnutý na päť rokov a disponuje veľkým objemom peňazí. Každý vedecký pracovník by mal stále poukazovať na to, že veda a výskum na Slovensku nie sú dostatočne podporované. Treba jasne povedať, že sme stále na chvoste EÚ.

Napriek tomu, že Lisabonská stratégia, ku ktorej sme sa pripojili, jasne hovorí o troch percentách z HDP na vedu a výskum?
Európski politici si uvedomili závažnosť situácie a vytvorili Lisabonskú stratégiu, ktorej cieľom je, aby sme vo vede dobehli USA a Japonsko - štáty, v ktorých idú veľké finančné čiastky do vedy nielen v absolútnych číslach, ale dosahujú aj vysoké percento z HDP. Niektoré európske krajiny, ako Fínsko, Dánsko či Švédsko, sú toho príkladom a vykazujú vysoké percento HDP určené na vedu, ale v iných krajinách je toto percento stále nízke, pretože každý štát má svoje priority.

Aké máme priority my, keď je práve u nás tak špecificky nízke toto percento?
Tých 0,45 percenta HDP, ktoré u nás plynú do vedy, sú prakticky všetko peniaze zo štátneho rozpočtu. Lisabonská stratégia je však nastavená tak, že jedna tretina by mala ísť od štátu a dve tretiny zo súkromného sektora. Ak by zvyšné dve tretiny doložil privátny sektor, boli by sme na tom dobre. No my tu z privátneho sektora nemáme vôbec žiadne prostriedky.

Náš štát teda nedokáže donútiť privátny sektor rešpektovať isté spoločenské európske dohovory?
Ani ostatné štáty to asi celkom dobre nedokážu, ale veda tam má vyššie spoločenské postavenie. Západné krajiny disponujú priemyslom, ktorý si vybudoval vlastné výskumné základne a spolupracuje s univerzitami. Prečo si stále niekto myslí, že všetky tie nadnárodné spoločnosti, čo si zo Slovenska urobili veľkú fabriku, by mali záujem investovať u nás do slovenského výskumu a vývoja?

Sú to teda triviálne princípy trhového mechanizmu, čo úplne ovládli aj také články spoločnosti, v ktorých nemôžu byť nijako platné - kultúru, vedu, školstvo?
Žijeme v informačnej spoločnosti, v ktorej sa aj výsledky vedeckej práce stávajú obchodným artiklom a kde sa aj výskum dá aplikovať v praxi a speňažiť. Ale takto sa rozhodne nedá odmerať výskum v každej sfére. Máme tu predsa aj nevyčísliteľný osoh z humanitných a spoločenských odborov či z výsledkov zaoberajúcich sa zdravím, kvalitou života či obnoviteľnými zdrojmi.

Kedy sa stala táto chyba, ktorú sme doteraz nenapravili?
Hneď na začiatku - nemáme tu žiadnu legislatívu na to, aby sme prinútili niektoré podniky vložiť určité percento zo svojho zisku do výskumu. Máme voľný trh, takže je vyslovene na ich vôli, ako sa zariadia. Máme tu spoločnosti, ktoré dostali množstvo stimulov vo forme daňových úľav a potom investovali do budovania svojej výskumnej základne v zahraničí aj z toho, čo ušetrili na našom trhu. Zahraničné spoločnosti si robia programy na výskum a vývoj u seba doma, u nás necítia potrebu investovať do výskumu. A keď sa pozriete na rezortné výskumné ústavy - v prevažnej väčšine sú na dne. V konečnom dôsledku sme zas pri tom, že celá podpora vedy a výskumu stojí iba na štáte. Môžeme si teda položiť otázku, či má štát vo svojich rukách dostatok pák, aby dokázal presadzovať svoje dlhodobé strategické záujmy v oblasti výskumu a vývoja.

Z tohto pohľadu: sú naši politici a úradníci rukojemníkmi kapitálu?
Do istej miery je to tak všade.

SAV vystupuje apoliticky a usiluje sa zachovať si pozíciu verejnoprávneho subjektu, ktorým by nemali mávať politické zmeny v krajine. No za posledných 20 rokov sa ukázalo, že sa tento postoj príliš neosvedčil.
Sme a chceme ostať apolitickou inštitúciou. Či sa tento postoj osvedčil, závisí od uhla pohľadu. Stále veríme, že tie najlepšie zámery sa nám dobrou argumentáciou podarí realizovať. Aj keď je pravdou, že nie vždy vieme presadiť svoj názor.

Prečo je to tak, keď v SAV pracuje veľa inteligentných ľudí s názorom?
Problém spočíva v mentalite vedeckých pracovníkov. Povedzme si úprimne - my sme nikdy výrazne neprotestovali a nechceme a ani nevieme štrajkovať. Zaoberať by sme sa mali tým, či je vedecká komunita ochotná zrozumiteľne presviedčať spoločnosť o tom, čo sa všade inde považuje za samozrejmé, teda že výskum a vývoj je potrebný, a či skutočne všetko, čo sa vyskúma, musí byť rovno aj aplikovateľné. S tým súvisí  napríklad aj otázka ochrany duševného vlastníctva. V USA je bežné, že keď je vedec platený vládou, teda z federálneho rozpočtu, všetko, čo vyskúma, patrí štátu, ktorý má dispozičné právo narábať aj s jeho výsledkami. U nás sa tieto mechanizmy nie príliš uplatňujú.

Prečo?
Možno je to dôsledok extrémneho liberalizmu, ktorý tu panuje. A tiež nedokonalých legislatívnych pravidiel vrátane nedostatočného patentového systému s príslušnými odborníkmi schopnými ošetriť duševné vlastníctvo vyplývajúce z vedeckej práce. Mali by sme vytvoriť efektívny systém, aby aj štát vedel presadzovať svoje záujmy a využívať výsledky vedy pre celú spoločnosť. My však chceme dosiahnuť, aby sa u nás robil predovšetkým kvalitný základný výskum. Polemiky, že tu budeme robiť len aplikovaný výskum, nie sú adekvátne. Skutočnosť, že najprv musíme mať základný výskum a až potom môže vzniknúť aplikovaný, je nevyvrátiteľná. Potrebujeme si konečne povedať, čo spoločnosť očakáva od našej vedy. Keď nám povedia - robte len aplikovaný výskum - fajn, môžeme aj tento názor prijať. Ale potom nech sa povie pre koho. Koniec koncov, v živote je to tiež tak, že na množstvo vecí potrebujete dvoch.

Necítia sa vedci zo spoločenskovedných odborov SAV v nevýhode, keď na čele akadémie dlhé roky stoja vedci z exaktných smerov?
Krása akadémie je v tom, aká je rôznorodá a pritom navonok veľmi jednotná. Túto jednotu musíme zachovať. A tí, čo podceňujú výskum v inej oblasti, si nevážia ani vlastný. Nemôžeme sa sústreďovať na vývoj nových materiálov a pritom zaznávať dejiny umenia. Potrebujeme oboje. Veda, jej poznatky a sústavný výskum sú príznakom kultúrnej vyspelosti národa. Nebudeme sa predsa znižovať k nejakej nekultúrnosti.

Virologický ústav vznikol v roku 1953 ako centrum základného výskumu virológie pre celé Československo. Od samotného začiatku mal teda dobrú pozíciu na napredovanie. Udržal si ju aj dnes?
Boli sme solídnou základňou aj po vzniku federácie v roku 1969, ale dobrá virológia sa robila aj v Ústave molekulárnej genetiky v Prahe a na rôznych univerzitách. No je pravda, že sme boli vlastne jediné pracovisko, ktoré to malo oficiálne v náplni práce. Tento ústav bol dobrý od svojho založenia a stále si udržiava svoj štandard, hoci prešiel rôznymi zmenami. Mali sme napríklad dlho oddelenie, ktoré vyvíjalo antivírusové látky, ale teraz sa už tak intenzívne neskúmajú.

Už ich nepotrebujeme?
Potrebujeme, ale oddelenie zaniklo, lebo sme už nemali dostatok odborníkov - buď odišli do dôchodku, alebo do zahraničia... Samotné ústavy nemajú veľký diapazón vplyvu na smerovanie výskumu, to závisí hlavne od vedeckých osobností. A tiež sme viac-menej trhovo riadení, lebo žijeme z grantov. Keď nie sú vyhlásené zaujímavé výzvy v rámci EÚ, teda také, ktoré vyhovujú našim vedeckých záujmom, tak sa potom do takýchto výziev zvyčajne neprihlásime. Navyše, vývoju antivírusových látok konkuruje úspešne príprava rôznych vakcín. Všetko sa rýchlo mení. Mali sme napríklad aj oddelenie, ktoré sa zaoberalo výskumom HIV, ale aj títo výskumníci sa rozutekali po svete. No hlavnou príčinou je fakt, že Slovensko je jednou z mála krajín, kde je veľmi málo ľudí infikovaných týmto vírusom. Je to už roky rokúce taký malý zázrak.

Čím sa to dá vysvetliť?
Nemyslím si, že je slovenská populácia rezistentnejšia od iných, ale asi to vyplýva z nášho špecifického štýlu života. Nechcem povedať, že sme v niečom iní, ale je to fakt. No aj tento typ výskumu závisí od klinických vzoriek, ktoré u nás chýbajú.

Načisto nie je koho vyšetriť?
Na Slovensku je okolo 200 nakazených ľudí a množstvo z nich je zo zahraničia. Na päťmiliónovú populáciu to je naozaj málo a my musíme robiť výskum, ktorý je aktuálny nielen v čase, ale aj v priestore.

Ako hodnotíte mediálne vírenie okolo vtáčej a prasacej chrípky?
Sú ako memento - pozor, môže prísť epidémia, neskôr pandémia - a my musíme byť pripravení na tieto alternatívy. Ak nebudeme poznať štruktúru týchto vírusov, ako sa šíria a aké majú vlastnosti, potom bude veľmi ťažké čeliť im, keby sa náhodou rozmohli. No médiá sa tejto témy zmocnili ako senzácie, hoci na vtáčiu chrípku v Európe nikto nezomrel. Nepopieram, my musíme byť pripravení aj na prasaciu chrípku, nemôžeme ignorovať, že tu je, ale ja by som skutočne nevyvolával paniku.

Hoci médiá informujú o prasacej chrípke každý deň, je to už panika?
Horšie je, ako sa navonok prezentujú niektorí „odborníci", keď sa vyjadrujú aj o tom, o čom nemajú ani potuchy. Prezradia sa napríklad, keď do médií hovoria o existencii vakcíny proti chrípke, ale tá zatiaľ neexistuje a ide vlastne o antivírusové liečivo. Musíme hovoriť o problémoch tak, ako sú. Nespomíname napríklad v tomto kontexte „normálnu" chrípku. V Európe a USA sú ročne zaznamenané desiatky tisíc úmrtí ako dôsledok tejto chrípky v kombinácii so sekundárnou infekciou. A tu vírusová chrípková infekcia len využíva už zlý zdravotný stav pacienta. Pričom vakcína na sezónnu chrípku stojí len pár eur, ale miera zaočkovania u nás je stále veľmi nízka.

V niektorých častiach Slovenska máme problém s kliešťami, ktoré prenášajú lymskú boreliózu a kliešťovú encefalitídu. Venuje sa ešte váš ústav týmto témam?
Voči encefalitíde sa dá kúpiť vakcína a lymská borelióza sa bežne lieči antibiotikami. V SAV sa tejto problematike venujú viaceré ústavy s cieľom vyvinúť univerzálnu vakcínu, ktorá by zabránila kliešťom prenášať vírusové a bakteriálne ochorenia. Ich výsledky zatiaľ vyzerajú veľmi sľubne. Dúfam, že aj samotné ministerstvo zdravotníctva si nájde cestu k účinnej spolupráci. Myslím si, že naše zdravotníctvo to potrebuje. Dennodenne sa topí v problémoch svojich dlhov, lôžok,  poisťovní a nemá priestor, aby sa v ňom začalo uvažovať o progresívnych riešeniach a budúcom smerovaní.

Čo by podľa vás mohlo byť takou víziou?
Poviem príklad. Virologický ústav spolupracuje s mnohými výskumnými tímami a firmami v Európe a vo svete v oblasti onkológie. U nás tento typ spolupráce absentuje možno aj preto, lebo výskum sa nerobí v samotných nemocniciach. Nedávno sme boli v Maastrichte, kde spolupracujeme s vynikajúcim tímom, ktorý robí svoj základný výskum a rozmanité aplikácie priamo v nemocnici. Na otázku, z čoho je financovaný ich výskum a činnosť, odpovedali, že majú domáce aj zahraničné projekty, niečo dostanú od mesta, ale podstatnú časť finančných prostriedkov na výskum ide zo zdravotných poisťovní. Viete o tom, že by nejaká naša poisťovňa zadala tému - napríklad, že potrebuje znížiť liekovú zaťaženosť pri niektorých diagnózach? Naše poisťovne takto vôbec neuvažujú. Pričom najlepšie, ako sa dá znížiť lieková zaťaženosť a tým zvýšiť účinnosť terapie, je skorá a správna diagnostika. Všimnite si však, koľko ľudí dnes zomiera na rôzne karcinómy pľúc. Voľakedy sme chodili na povinné štítkovanie. Kedy ste boli vy na štítkovaní?

 

Nepamätám sa. Prečo sa to zrušilo?
No ja neviem - a to je dnes röntgen v každom špitáli! A stojí to len pár korún. Pričom veda môže ponúknuť hŕbu metód, ktoré odhalia, na čo majú ľudia predispozíciu - kardiovaskulárne ochorenia, onkologické, infekčné, poruchy metabolizmu, neurologické ochorenie - od Parkinsonovej choroby cez depresie až po Alzheimerovu chorobu. Tu všade sa dá spolupracovať, lebo čím skôr niečo odhalíte, tým je liečba účinnejšia.

 

V ústave pracujete od čias prvej federácie. Ako by ste porovnali stav vedy a financovania u nás a v Česku?
Veda bola v Česku vždy lepšie financovaná. A pretrvalo to doteraz. Hoci sme prvú vedeckú grantovú agentúru uviedli oveľa skôr, české grantové agentúry sú bohatšie, stabilnejšie a pracujú systematickejšie. V zásade sú kvalita a systém našich vied porovnateľné, s tým podstatným rozdielom, že v pomere k počtu obyvateľstva ide v Česku na vedu viac finančných prostriedkov  ako na Slovensku. A množstvo dobrých výsledkov je priamo úmerné financovaniu vedy.

Nemáme sa teda čím chváliť?
Iritujú ma otázky typu - kedy budeme mať nositeľa Nobelovej ceny? Za tohto stavu nikdy. Musíme si uvedomiť, že sme malá krajina s extrémne nízkou podporou vedy a nemáme tu ani takú tradíciu. Nositelia Nobelových cien vychádzajú z inštitúcií, ktoré sú dlhodobo na špici vedy. My nemôžeme očakávať, že zrazu sa u nás niekto objaví a z toho ničoho, čo tu je, odrazu niečo bude. Akoby ste zobrali mužstvá štvrtej futbalovej ligy a zrazu by ste chceli medzi nimi objaviť Maradonu.

Poznáte názor, že SAV je pre Slovensko prebytočná inštitúcia?
Od rozumného človeka som nikdy tento názor nepočul! Je veľmi ťažké vyrátať efektívnosť vloženia a spätného získania finančných prostriedkov z výskumu. Čiže, dokázať prebytočnosť sa nedá. Podporovanie výskumu svedčí skôr o vyspelosti a kultúrnosti spoločnosti, keďže všetky vyspelé krajiny to robia a veda je dnes medzinárodná. Jeden vedec, ktorý urobí objav, údajne zaplatí prácu ďalších deväťdesiatich deviatich. No ale keby nebolo tých deväťdesiatich deviatich, tak ten jeden úspešný na svoj objav nikdy nepríde. Všetko okolo nás je dôsledok nejakého výskumu. Ani diktafón, na ktorý teraz nahrávame rozhovor, nám nespadol na hlavu odkiaľsi z neba. Samozrejme, ak chceme konať ako veľmi zaostalá krajina, tak môžeme zrušiť SAV. Otázka je, či už sme klesli tak hlboko, že to vôbec môže niekomu zísť na um.



Kto je Jaromír Pastorek (1957)
Narodil sa v Nových Zámkoch, po skončení štúdia biochémie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave nastúpil v roku 1982 do Virologického ústavu SAV, kde spolu s manželkou, úspešnou biochemičkou Silviou Pastorekovou, spolupracoval  v oblasti experimentálnej onkológie, virológie a molekulárnej biológie. V roku 1992 sa podieľal na objave bielkoviny CA IX, ktorá umožňuje včas rozpoznávať agresívne formy nádorov.  Minulý rok získal ocenenie Literárneho fondu za vedecký ohlas a stal sa voleným členom Európskej akadémie vied a umení. Od 1. júna 2009 je predsedom SAV.

Výkřiky: Možno je to dôsledok extrémneho liberalizmu a nedostatočného patentového systému s  odborníkmi schopnými ošetriť duševné vlastníctvo.

Skutočnosť, že najprv musíme mať základný výskum a až potom môže vzniknúť aplikovaný, je nevyvrátiteľná.

 

 

Převzato ze slovenského týdeníku Žurnál

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

 

banner Pidivadlo

Partneři

FOK
Logo Pismo black WEB