Literárna reportáž: Gruzínska literatúra formuje politiku krajiny



Dato TurashviliJe to paradox. Literatúre, a poézii zvlášť, sa darí v zlých časoch. Najväčšej pozornosti sa jej dostáva za diktatúr a to aj za cenu prenasledovania a vraždenia jej nositeľov. Už nositeľ Nobelovej ceny básnik Czeslaw Milosz to komentoval slovami: „Keď je celé spoločenstvo zasiahnuté nešťastím ... poézia sa stáva rovnako dôležitou ako chlieb.“

 

 

 

Logicky teda v zemi lacných fast-foodov, USA, sú hrubé katalógy ponúkajúce služby literárnych agentúr, či jednotlivých agentov vždy s poznámkou „No poetry and sci-fi“. V tomto smere je Gruzínsko paradoxom. Chleba je tam tradične dosť a predsa si tu uchovávajú literatúru vo vážnosti a najmä stredná generácia spisovateľov je mimoriadne aktívna a aj vplyvná na pôde politických a spoločenských zmien.

 

 

Básnik je svätý
Nad hlavným mestom Tbilisi je hrad a jedinou jeho funkčnou budovou je malý chrám. V tom chráme je zaujímavá moderne poňatá ikona so svätým Iljom Čavčavadzem. Svätým sa stal vďaka svojim národoveckým básňam a politickým aktivitám, ktoré mu vyniesli aj titul Otec vlasti. Tým to nekončí. Zúčastnil som sa oslavy 176-teho výročia jeho narodenín v meste Kvareli, na priestranstve pred jeho múzeom za príkladného záujmu verejnosti i médií. Zároveň sa udeľovali aj literárne ceny, ktoré nemalými finančnými odmenami podporila súkromná firma z Tbilisi. Hovoril som s jej spolumajiteľom, bol to starší človek, ktorý ešte zažil komunizmus – žiadny kapitalistický žralok a predsa schopný úspešného podnikania, pričom nezabúda na váhu básnického slova v spoločnosti. Čavčavadzeho básne citoval už Stalin a dodnes je pravidlom, že gruzínsky politik, ktorý nedokáže v pravej chvíli do svojich prejavov zapojiť verše populárnych klasikov, je politicky nemožný.

 

Príkladom populárneho spisovateľa s veľkým politickým vplyvom a aj aktivitami je David (Dato) Turašvili (nahoře na snímku), ročník 1966. Preslávila ho kniha „Úlet zo ZSSR“ (podtitul „Džínsová generácia”), ktorá je na špici úspešnosti už viac ako desať rokov. Kniha opisuje v čase komunizmu pokus o únos lietadla skupinou mladých ľudí, ktorí však neuspejú, lietadlo sa vráti do Tbilisi a oni sú popravení. Dodnes sa vedú búrlivé debaty, či to boli hrdinovia alebo zločinci (použili totiž zbrane, ako v prípade vraždy pilota československého lietadla uneseného v približne rovnakej dobe z Karlových Varov do Nemecka). Turašvili má vlastný televízny program o literatúre, kde raz do týždňa naživo komentuje nielen literárne novinky. Bol jedným z tých, ktorí verejnými prejavmi a článkami pomáhali „Revolúcii ruží“ za zvrhnutie už prehnitého režimu prezidenta Ševarnadzeho, ale dokázal sa verejne postaviť aj absurdnej krutosti paranoidného režimu jeho nástupcu Saakašviliho.

 

Jeho priateľ, prozaik a dramatik Basa Janikašvili, ročník 1974, je spolumajiteľom súkromného rádia Radio Utsnobi, takže si mohol na vlastnej koži užiť mečiarovské metódy Saakašviliho režimu. Nikto, ani súkromní podnikatelia, si vtedy nedovolil uverejniť v tomto rádiu reklamu a to ani zadarmo! Dvojtvárnosť Saakašviliho spočívala v usmievavej tvári navonok, hlavne na Západ, a otrčenie tej menej vábnej časti chrbta tým, kto si dovolili kritizovať jeho samoderžavie za pomoci brutálnej policajnej sily, ale hlavne tajných služieb.

 

Nezabúdajme tiež, že prvým post-komunistickým prezidentom Gruzie bol disidentský spisovateľ Zvjad Gamsachurdia, ktorý v tejto funkcii celkom zlyhal (ale to sa stalo aj Walesovi a prezidentské výkony Havla tiež nie sú na chválenie). Gamsachurdiova snaha o sústredenie až diktátorskej osobnej moci ho izolovala, viedla k občianskej vojne a nakoniec po politickom páde opustený pácha samovraždu.

 

Súčasný prezident Giorgi Margvelašvili je povolaním filozof na univerzite v Tbilisi a teda aj kolega Data Turašviliho. Jedným z jeho poradcov je už spomínaný Basa Janikašvili. Je tiež prvým prezidentom v ére postkomunistickej Gruzie, ktorý bol zvolený priamou voľbou a aj nastúpil do úradu pokojnou, demokratickou cestou. Aj na tom má veľkú zásluhu tradičná politická angažovanosť miestnych spisovateľov a básnikov.

 

 

Autor bestsellerov v akcii
V Gruzínska som mal možnosť vidieť aj krst novej knihy bez krstu. Ten náš zvyk s krstnými rodičmi knihy a často spektakulárnym aktom (napr. „krstenie ohňom“, lupeňmi kvetov či saharským pieskom a i.) sa nepestuje asi nikde inde na svete a Gruzia v tom nie je výnimkou. Výnimočná zato je podpora kultúry obecne a literatúry zvlášť bankou s pre nás podozrivým názvom TBC. Sídli na hlavnom bulvári a súčasťou banky je malá galéria moderného umenia TBCartGallery, nad ktorou je veľká sála pre literárne udalosti. A vydanie historického románu Data Turašviliho nazvaného „Kráľ lesa“ bolo udalosťou u nás nevídanou. Dato prišiel bežne civilne oblečený a k pódiu sa nedostal aspoň pol hodinu, lebo dával rozhovory pre najrôznejšie televízne štáby a rozhlasových reportérov. Medzičasom sa sála zaplnila desiatkami jeho priaznivcov. Bolo ich toľko, že nestačili stoličky. Ale podstatnejšie je, že nestačili výtlačky novej knihy a tak museli opakovane privážať ďalšie, až sa ich na mieste predalo viac ako sto! Samotná prezentácia mala aj predrečníka, ale prím za mikrofónom mal autor knihy, ktorý v následnej debate s prítomnými čitateľmi zabrúsil do najrozličnejších tém vrátane politických. Je zaujímavé, že prítomnosť hoci aj spriateleného politika by sa tu považovala za nevkus a tak sa jeden z mladých ministrov držal skromne bokom. Mal sa čomu učiť, lebo asi máloktorému politikovi zaberie len podpisovanie jeho najnovšieho diela takmer hodinu...

 

Druhá strana literárnej scény
Okrem bestsellerových autorov (ktorí ale ani zďaleka nezarábajú na živobytie ako neiktorí naši) je živo aj u menej úspešných, či provinčných autorov. Mimo metropole funguje ešte tradičný literárny život. Klasický príklad som mal možnosť osobne zažiť v Batumi. Tu prebehla prezentácia knihy (bez kvapky vína, či omrvinky občerstvenia) miestnej autorky Ketevan Čikašua s názvom „Správa z Istanbulu“. Obsahom sú osudy gruzínskych žien, ktoré chodia za prácou do Turecka, najmä v úlohe opatrovkýň. A reakcia publika bola zdrvujúca. Plná sála miestneho Domu spisovateľov zažila búrlivú debatu. Hádali sa pred zahraničnou návštevou z plných pľúc a tézou bola hanba, že taká kniha vôbec vyšla, lebo vraj ponižuje gruzínske ženy. Paradoxne, najviac ponížení sa cítili prítomní muži, zjavne kolegovia autorky z miestnej pobočky Zväzu gruzínskych spisovateľov. V Gruzínsku totiž na podujatia Zväzu ešte členovia chodia masovo. Márne som sa im snažil vysvetliť, že Slovenky pracujú už roky v Rakúsku, Írsku, Veľkej Británii, či Nemecku a nikoho to neuráža. Gruzínci sú kaukazskí Srbi – veľmi hrdí, aj keď momentálne nemajú byť veľmi na čo...

 

 

Gruzínske paradoxy
Ďalšou zastávkou mojej literárnej cesty po Gruzínsku bola obec Martvili v provincii Mengrelia. Je to rodná obec Nany Čočua, riaditeľky zväzového vydavateľstva Merani, ktorá priviezla do miestnej knižnice nové knihy. Čakalo nás celé osadenstvo, bol to sviatok. Vedúca knižnice sa chcela pochváliť a tak ma previedla labyrintom úzkych temných uličiek medzi nahrubo zbitými policami. Ale aj v prítmí bolo vidieť, že knihy sú veľmi staré a nemálo políc pokrývala pavučina. Vraj majú až 32 000 položiek pre približne 700 čitateľov, ale tie nové, čo priviezla pani riaditeľka Čočua medzi nimi priam svietili. V hlavnej miestnosti, kde sme zasadli k besede, stáli staré police odspodu podoprené tehlami. Je to veľmi symbolický pohľad. Takmer sa rozpadávajúce kultúrne inštitúcie a oproti nim zbrusu nové presklené policajné stanice. Nikde na svete som nevidel tak transparentne priehľadné policajné stanice s výhradne sklenenými fasádami. Na nich (a policajtoch i ich výbave) si Saakašviliho režim dal záležať. Ale kultúru považoval za otravný prívesok štátneho rozpočtu.


Aj spisovateľská budova v Batumi je v dezolátnom stave. V spoločenskej sále nefungujú neóny a tak z niektorých z nich visia normálne žiarovky na elektrických šnúrach zavesené „na divoko“.


Aj aj Dom spisovateľov v Tbilisi potrebuje naliehavo opravu a rekonštrukcia už aj prebieha – jej výsledkom by malo byť napríklad päť izieb v najvyššom podlaží, ktoré by mohli slúžiť na výmenné pobyty aj pre zahraničných spisovateľov.


Istá zotrvačnosť dlhoročných zvykov rôznych družieb za čias komunistického režimu, ale hlavne izolovanosť krajiny, spôsobujú, že vyslanci vzdialených literárnych krajín sú tu vítaní s veľkou pozornosťou. Členovia Zväzu gruzínskych spisovateľov prichádzajú na takéto stretnutia s úprimným záujmom a chvíľami máte dojem, že sa chcú vyslanca z inej literárnej planéty dotknúť, aby sa ubezpečili, že kontakt je naozaj nadviazaný. Mimochodom, vedenie tu držia v rukách ženy: okrem spomínanej riaditeľky zväzového vydavateľstva Merani je to Makvala Gonašvili, predsedkyňa Zväzu gruzínskych spisovateľov, a riaditeľka Domu spisovateľov Nataša Lamouri. Aktívnou členkou je aj Manana Dumbadze, autorka a dcéra slávneho románopisca Nodara Dumbadzeho (viď. aj u nás preložený „Zákon večnosti“). Zväz nie je vlastníkom Domu (ten má samostatné vedenie so zdôvodnením, že má patriť všetkým spisovateľom, aj nečlenom Zväzu), zato už desaťročia vlastní dve iné obytné budovy, ktoré úspešne prenajíma.

 

Spisovateľ v kaviarni
Bol som svedkom ako v batumskej kaviarni na vynovenom, na obdiv vystavanom námestí Piazza zasadli už spomínaný Dato Turašvili a úspešný dramatik i výtvarník Laša Bugadze (ročník 1977) a vzápätí ich spoznali obsluhujúce mladé čašníčky. Nasledovala spontánna podpisovka. A nie je to len pre ich tvorbu. Obaja boli členmi prezidentskej Komisie pre udeľovanie milosti a brali tú prácu tak vážne, že Saakašvili členstvo Data v tejto Komisii zrušil. Dato totiž neváhal zájsť priamo do väzníc, kde povzbudzoval vystrašených väzňov, aby mu povedali o mučení a týraní, ktorým boli vystavení. A svedectvá, ktoré získal, si nenechal pre seba.


Keď sme sa presunuli do ďalšej výstavnej budovy v Batumi, hotela Radisson, a objednali šampanské Bagration na počesť členky kráľovskej rodiny Bagration, ktorá sedela s nami, čašníčka priniesla hneď dve fľaše. Tú druhú zaplatil náhodný hosť, ktorý si tak chcel uctiť známych literátov.


Obaja a už spomínaný Basa Janikašvili podporili pre nás nevídaný nástup miliardára Ivanišviliho (jeho prvý milión prišiel s dovozom čínskych počítačov do Ruska) do verejného života. Ten zo svojho platil ministerských úradníkov, aby nebrali úplatky. A financoval aj vybraných spisovateľov a básnikov v núdzi.

 

Gruzínsko je zem paradoxov – v mnohom sú ešte za nami, ale v prepojení štedrého kapitálu a umenia nám ukazujú cestu. Tí rozhľadenejší a kultivovanejší podnikatelia sú tu nádejou národnej kultúry, keď štát (ako v prípade Saakašviliho režimu) zlyháva...

 

 

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

Aktualizováno ( Pátek, 06 Červenec 2018 07:08 )  

banner Pidivadlo

Partneři

FOK
Logo Pismo black WEB