Kauza: Bieda denníka N



denník N ilustracePredstavovať denník N ako úspešný projekt „nezávislých novín“ na Slovensku, ktorý by mal byť dokonca príkladom pre Česko, je asi najväčší hoax, aký sme v mediálnom svete v poslednej dobe zaznamenali (viz článek na webu HlídacíPes). Samochvála šéfredaktora denníka Kostolného len dokazuje, že asi nikdy nepočul o Potemkinových dedinách. Jednej takej šéfuje. Kto sa bližšie prizrie denníku N, akoby zazrel obrysy svetoznámeho „Nultého vydania“, románu Umberta Ecca.

 

 

Navyše, história denníka N začala desaťročia pred tým, než sa vôbec tento nepodarok zrodil.

 

 

Príbeh strateného syna
Denník N je už tretí derivát pôvodne mládežníckeho denníka Smena. Ten sa preslávil hlavne počas Pražskej jari skutočne špičkovými reportérmi (Čomaj, Gryzlov, Kaliský...), ktorí boli všetci v rámci normalizácie vyhnaní za brány vtedajšej žurnalistiky.


Nová generácia novinárov Smeny bola po roku 1989 konfrontovaná inou „normalizáciou“. Nechvalne známy Mečiar sa rozhodol v roku 1993 za dramatických okolností prevziať nad denníkom vládu. Proti tomu sa vzbúrila väčšina redakcie na čele so šéfredaktorom Karolom Ježíkom, ktorá odišla založiť denník SME. Od začiatku ten projekt stál na kapitále, ktorý ponúkol podnikateľ menom Peter Vajda: jeho 2 milióny korún a milión od členov novej redakcie. Do roku 1998 nasypal Vajda do projektu na 70 miliónov korún. V roku 1995 sa 20% spolupodieľnikom stal aj bývalý Mačiarovský privatizér Majský, dnes už odsúdený za podvody a úspešne sa vyhýbajúci väzeniu. Vajda nedávno zomrel...


Prebehlíci formujúci SME zažili krušné časy, lebo, pochopiteľne, nepísali o Mečiarovi dobre. Tak došlo k zastrašovaniu tlačiarní, aby tento „štvavý plátok“ netlačili. Vyriešili to založením vlastnej tlačiarne. Významne tomu  pomáha George Soros. V distribúcii je chaos, ktorý položí viacero nových médií, ale oni to zvládnu. Veľkú zásluhu na tom má pôvodne zástupca šéfredaktora Alexej Fulmek, ktorý sa dnes vypracoval na šéfa najväčšieho mediálneho koncernu na Slovensku aj tým, že pohltil regionálne médiá a založil úspešnú internetovú verziu denníka a najväčšiu slovenskú blogosféru. Pohltil dokonca aj iné denníky vrátane pôvodnej materskej Smeny. Preberá pod svoje krídla aj týždenník Domino, ktorého šéfredaktor pred mečiarovcami ušiel do Švajčiarska, kde začína v utečeneckom tábore.


Denník SME sa stáva kritickým zrkadlom Mečiarovského režimu a v tom nerovnom boji víťazí. Karol Ježík ešte stihne zorganizovať redakčné oslavy víťazstva nad mečiarizmom a novej nádeji Slovenska, ale zakrátko zomiera. Poznal som ho od Nežnej revolúcie a je zázrak, že pri svojej krehkej konštrukcii a podlomenom zdraví prežil všetky tie útrapy, stresy a vyhrážky. Vo chvíli, keď si mohol vydýchnuť, dodýchal.

 

 

Nastupujú nestranícki straníci
Zvyky nepriateľa sa pri dlhoročnom zápase dokážu odtlačiť do návykov protivníka. Tak komunisti, ktorí nenávideli cirkev, prebrali podvedomo jej hierarchiu aj s pápežom Stalinom a ostatkami svätých po mauzóleách. Takýto kotrmelec poznačil a dodnes poznačuje Martina M. Šimečku.


Po predčasnej smrti šéfredaktora SME, Karola Ježíka, sa rozhodovalo medzi dvomi úplne odlišnými kandidátmi. Reportéra Roba Kotiana som poznal ako veľmi zodpovedného novinára. Až tak, že dilema rozdelenia ČSFR ho poznačila pravidelnou „mentálnou menštruáciou“ (tak to sám nazýval). Každý štvrtok sa mu dvíhal žalúdok tak, že pracovný čas strávil na toalete a nemohol písať.


Martin M. Šimečka bol pravý opak – nikdy nemal pochybnosti, že to čo mu našepkávajú jeho tútori (aj bývalí komunisti, čo sa na neho nalepili pri prezliekaní kabátov, ako istý Štrasser, čo dva krát podpísal Antichartu!) je správne. Bez toho, aby si to kedykoľvek pripustil, adoptoval si komunistické presvedčenie, že pre „dobrú vec“ je každý prostriedok vhodný. Kotian šéfredaktorstvo SME odmietol, tak sa k tejto funkcii dostal Šimečka (vedl deník SME 1999 - 2006). Tento denník odvtedy prestal ctiť elementárne pravidlá žurnalistickej morálky. Veď Šimečka ich ani nepoznal.

 

 

Cenzúra v SME
Šimečka sa k žurnalistike dostal ako slepý k husliam a také sú aj jeho výkony. Nikdy nepísal ľahko. O to ľahšie rozhodoval a jeho rozhodnutie bolo čoskoro jasné. SME ako mienkotvorný denník mal tú verejnú mienku naozaj tvoriť. Čiže selektovať fakty tak, ako si to Šimečka a spol. predsavzali.


SME priviedol generálny riaditeľ Alexej Fulmek na špicu médií tým, že podporil vytvorenie blogosféry, ktorá je naozaj skvelo prepracovaná a veľmi úspešná – veď do nej píše odhadom 15 000 blogerov. Málokto ale vie, že v tejto blogosfére existuje cenzúra ako za komunizmu – šéf administrátorov (kedysi istý Sudor, dnes prebehlík do denníka N) môže váš blog odfiltrovať tak, že vy ho síce vidíte, ale iní nie. Takáto cenzúra prichádza nečakane, bez varovania, bez zdôvodnenia, bez možnosti odvolania, či nápravy – ako za komunizmu. Takto „odfiltrovaných“ blogov je približne 1500. Zástupca šéfredaktorky Jakub Filo označil ešte aj blogy popularizujúce vedu za „nebezpečné“.

 

 

SME v krachu
Šimečkových schválností bolo ale viac. Čoskoro zo SME musel odísť práve Kotian, pretože on a ostatní komentátori (pôvodne elita denníku) odmietali písať komentáre podľa Šimečkových príkazov. Podobné príklady nájdeme aj v spomienkovom článku Alexeja Fulmeka: „Milan (Šimečka) nám po dlhšej dovolenke oznamuje definitívne rozhodnutie odísť. Keď osamieme, Peter Vajda mi hovorí, že asi je to tak dobre. Pár mesiacov pred tým som mal s Milanom spor, lebo zlikvidoval ekonomické oddelenie, pretože redaktori na ekonomike mali iný názor na reformy ako on. Povedal som mu: ´Milan, teraz robíš to, proti čomu celý život bojuješ, vyhadzuješ ľudí len preto, že majú na vec iný názor ako ty.´“


Šimečka bol teda nahradený istým Kostolným, ale duch „mienkotvornosti“ šimečkovského typu, žiaľ, ostal.


Kostolný a spol. sa rozhodli premeniť SME z denníka, ktorý informuje, na delo, ktorým sa odstreľujú vybrané terče. Medzi ne patril aj Literárny fond, národnokultúrna verejnoprávna inštitúcia, ktorá od svojho vzniku pomohla tisícom spisovateľov, básnikov, prekladateľov, dramatických umelcov i vedcom. Právom nám ju v Čechách závidia, keďže si takú istú inštitúciu zrušili pod tlakom takých, ako bol na Slovensku bývalý komunistický funkcionár a ospevovač komunistickej strany Štrasser. Rozhodujúcim úderom mal byť článok, ktorý vychádzal z tézy, že Literárny fond je výplodom nenávideného Mečiara. Pritom tento fond bol založený v roku 1954!


Šimečkovská ideológia tak doviedla kedysi úspešný denník na pokraj krachu. Denník SME prispôsoboval články tejto ideológii „mienkotvornosti“, čo nevyhnutne viedlo k tomu, že klamali o Ukrajine, o Sýrii, o nešťastných amerických krvavých intervenciách po svete... To viedlo k masovému odlivu čitateľov, ktorí sa presúvajú do alternatívnych médií ako napríklad mesačník Zem a vek, ktorý má pri exkluzívnej podobe na kriedovom papieri neuveriteľnú čítanosť cca 30 000 predaných výtlačkov.

 

 

N ako nezmysel
Ak sa veci opakujú, tak je to najskôr tragédia, potom komédia. Kostolný a spol. hrubým porušovaním novinárskej etiky stratili dôveru čitateľov SME a denník sa ocitol pred bankrotom. Nevyhnutne prišla nutnosť finančnej injekcie a tú ponúkla finančná skupina Penta, nechvalne známa zo škandalóznej kauzy Gorila. Jej predstaviteľ, Haščák, totiž po zrejmej dohode s vtedy vládnucimi politickými stranami riadil nevýhodnú privatizáciu najlukratívnejších podnikov štátu s príslušným „všimným“ pre zúčastnené politické strany. Áno, je to v rozpore s celým nastavením denníka SME.


Šéfredaktor Kostolný zopakoval krok svojho dávneho predchodcu Karola Ježíka, odišiel a strhol zo sebou väčšinu redakcie – vyše 40 redaktorov. A je typické, že sa vyhlasujú za „nezávislých“, hoci odchádzajú od jedného silného investora k inému! Ten do projektu denníka s nepochopiteľným názvom „N“ nasype len spočiatku 1,2 milióna eur! Tak aká nezávislosť? Je to podobné, ako pri ich pandante v podobe týždenníka s rovnako bizarným názvom „týždeň“, kde sa za nezávislého vyhlasuje istý Hríb (ktorý musel odísť z verejnoprávnej televízie lebo proti všetkých pravidlám novinárskej etiky robil vo svojej relácii kampaň v prospech už usvedčených znásilňovačov a vrahov mladej študentky, viď český film „Bolero“). Ten sa v uvedenej televíznej relácii, ktorú moderoval, pohŕdavo vyjadroval k vstupu Penta do denníka SME a pritom od tej istej finančnej skupiny Penta bol už niekoľko rokov podporovaný jeho týždenník! Inak by totiž pre nezáujem čitateľov skrachoval. Takéto paradoxy „nezávislým“ novinárom zjavne nevadia.


Projekt denníka N by tiež už zakrátko skrachoval, keby nebol štedro dotovaný firmou Eset. A o nej sa z nedávno zverejnenej správy ruského Ministerstva zahraničných vecí dozvedáme: „Centrála firmy je na Slovensku, významná a prakticky samostatne pôsobiaca je pobočka v Amerike ESET LLC, ktorá vznikla ešte v roku 1999. V roku 2009 bola firma vyhodnotená ako jedna z najrýchlejšie rastúcich firiem v Amerike (na 379 mieste rebríčka Inc)...  Rusko však zjavne nepovažuje úspech slovenskej firmy ESET v Amerike a jej etablovanie aj v štátnych organizáciách Spojených štátov, za náhodu. Ak by sa potvrdilo... že ESET je spolupracujúcou firmou CIA, vrhalo by to úplne iné svetlo aj na ďalšie aktivity tejto spoločnosti, respektíve jej vlastníkov.

Vlastníci spoločnosti ESET investovali napríklad nemalé prostriedky do Denníka N, ktorý sa profiluje ako čiste proamerický. Denník N úzko spolupracuje s týždenníkom ´.týždeň´, ktorého šéfredaktorom je Štefan Hríb, ktorý má na stene vo svojej kancelárii veľkú vlajku USA.“


Bombasticky ohlasovaný „slovenský návod na to, jak postavit skutečně nezávislý deník na zelené louce“ sa po tomto zistení mení na frašku. Tým, že do denníka N prešlo tvrdé jadro mediálnych manipulátorov spôsobilo, že sa jeho printová verzia predáva minimálne. Je, ako priznáva článok v Hlídacím psu, len formálnou okrasou celého projektu. Ale aby sa bolo čím chváliť, tvrdí šéfredaktor Kostolný, že po rokoch na pokraji krachu je po prvý krát projekt úspešný v elektronickej podobe – a aj to je pochybné.


Už v roku 2016 totiž upozornilo Transparency International Slovensko, že tieto „Noviny bojujú o priazeň čitateľa falošným rebríčkom čítanosti s nafúknutými číslami, ktoré z času na čas vystreľujú do podozrivých výšok...“


Nie je to nič nové. Tento nešvár priznal aj generálny riaditeľ koncernu vydávajúceho denník SME, Alexej Fulmek: „...musím presvedčiť vedenie redakcie SME, že články, ktoré raz zamknú, už nesmú popoludní otvárať, lebo je to podvod voči platiacim zákazníkom... Idem proti autorskému egu, pretože editori otvárali popoludní články, aby mali autori väčšiu čítanosť.”


Mali sa teda Kostolného ľudia odkiaľ učiť. Či sa skôr zdá, že to čo im v SME zakazovali v N-ku ako by našli...


Karel Čapek vo svojich Apokryfoch prirovnal život k skákaniu cez kaluže. Niektorí ľudia, ale do takej kaluže capnú a potom už celý život docapkajú kaluž-nekaluž. Aj príbeh denníka N sa podobá capkaniu z kaluže do kaluže. Kam až to docapkajú, že by až pod odkvap?

 

 

Autor článku je přirodovědec, ale zároveň spisovatel a dramatik. Pracoval rovněž jako novinář a publicista. Je člen Slovenského P.E.N. centra, v letech 2000 – 2004, 2009 – 2011 zde působil jako jeho předseda. 

 

Použité zdroje:

https://komentare.sme.sk/c/20737368/alexej-fulmek-35-obrazov-zo-zivota-sme.html#ixzz54FELlWb0

https://www.hlavnespravy.sk/ruske-ministerstov-zahranicnych-veci-vo-svojej-sprave-oznacilo-slovensku-firmu-ako-spolupracujucu-s-cia-aktivity-firmy-tak-davali-novy-zmysel/1306572

https://transparency.blog.sme.sk/c/442588/dennik-n-nehra-s-citatelmi-ferovu-hru.html

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

Aktualizováno ( Čtvrtek, 15 Únor 2018 10:19 )  

banner Pidivadlo

Partneři

FOK
Logo Pismo black WEB