Dvě židle Murínovy zvědavosti



Murin Gustáv foto youtubeGustáv Murín je dnes na Slovensku známý tím, že podal trestní oznámení na organizátory protestů, protože mu připomínali známý scénář barevných revolucí. Jeho blog na toto téma navštívilo 180 000 čtenářů. Také pro Literárky popsal nesystémový „projekt N“, který díky mohutné finanční injekci nemusí dbát na názor čtenářů, naopak, má ambici tyto názory „tvořit“ tak jak kdysi komunistická Pravda.

 

 

Vystudoval jste přírodní vědy a dlouhá léta působíte v akademickém prostředí. Já jsem se s Vámi seznámil ale v docela jiném kontextu – na literárním kolokviu, dokonce při debatě na téma média. Už tehdy jste na ně měl vyhraněný názor, ale k tomu se dostaneme. Nejprve se zeptám: co Vás odvedlo od přírodovědy a zcela naplno připoutalo k literatuře?

Je to opačne, ja som chcel byť najskôr literát a kvôli tomu vyštudovať žurnalistiku alebo scenáristiku. Ale dostal som dobrú radu, že za komunistického režimu mám pri svojom kritickom písaní veľkú šancu nedoštudovať a tak sa stať automaticky vyvrheľom socialistickej spoločnosti. Biológiu som teda zvolil preto, že som chcel aspoň písať o životnom prostredí. A nakoniec som našiel celoživotnú záľubu vo vede o živote – biológii. Literatúra je zasa písaním o živote. A ako to v časopiseckom rozhovore so mnou povedal básnik a imunológ Miroslav Holub „nejde o dvě židle, ale o dvě podoby jedné zvědavosti“.

 

 

Napsal a vydal jste 48 knih (z toho 7 v češtině, po jedné ve francouzštině, v hindí, chorvatsky, bulharsky, srbsky, anglicky a maďarsky), dvě divadelní a sedm rozhlasových her, scénáře pro televizní seriál, dokonce pět odborně-populárních knih s podobnou problematikou jakou se u nás zabýval třeba MUDr. Plzák, tedy otázky partnerských vztahů a sexu. V posledních letech se věnujete dominantně literatuře faktu. A dodejme, že Vám je 59 let. Jak to všechno dokážete stihnout?

Nepijem, nefajčím, nekávičkujem J Ale všetky tie tri hriechy som vyskúšal a priebežne skúšam. Viete, tá otázka musí nutne napadnúť každému, keď (ako sa to stalo mne) zablúdite na výstavu Alfonsa Muchu v Lisabone a zistíte, že okrem slávnych plagátov robil aj návrhy známok, dokonca tepaných mreží a desiatky iných umeleckých diel. U Picassa to boli tisíce diel vrátane drobnej keramiky. Je to o schopnosti sústredenia. Keď sa sústredíte a ešte k tomu máte dar talentu, tak ide všetko ľahšie. A mnohé stihnete „aniž by jste si toho všimnul“ J

 

 

Když se vrátím do minulosti, vaše první kniha z roku 1989 Případ pohřbeného hřbitova vyšla jen česky. Proč?

Pretože na Slovensku bola zakázaná. Išlo totiž o príbeh, ktorý vzišiel z mojej novinárskej úlohy zmapovať boj vtedajších ochranárov s komunistickou mašinériou o zachovanie bratislavských historických cintorínov. Nakoniec zasiahla ŠtB a vyšetrovaný som bol aj ja lebo ma udal vtedajší tlačový tajomník primátora Bratislavy. Tak som sa odhodlal zachovať ten príbeh pre budúceńosť aspoň v knižnej podobe. Ale v oboch možných vydavateľstvách na Slovensku to prehliadli a odmietli. Tak vyšiel rukopis najskôr v samizdate. Lenže prišla éra Gorbačova a s ňou celorepubliková súťaž Pozdrav mládí. V rámci nej bola kategória novela, ktorá sa dala oboslať anonymne. A tak som vyhral. Súčasťou prvého miesta bolo automatické vydanie vo vydavateľstve Smena na Slovensku. Ale tam to aj napriek tomu opakovane odmietli, ako priodvážne. Lenže súťažný rukopis ostal v Prahe a tak sa dostal do rúk Ondřeje Neffa a vtedajšej redaktorky vydavateľstva Mladá fronta Jany Hamanovej. A vďaka týmto spriazneným dušiam kniha vyšla v preklade Jiřího Růžičku v edícii debutov Ladění. Dostal som za ňu ešte pred novembrom 1989 Cenu pražských knihkupců, ktorú tuším dostal pred tým aj Havel. Pri odovzdávaní jeden známy mladý český kritik knihu vychválil do nebies. Po Nežnej revolúcii o tej istej knihe napísal, že je málo odvážna. Odvaha totiž medzičasom zlacnela...

 

 

Navzdory tomu všemu beletristickému i odbornému psaní jste dnes myslím na Slovensku znám především jako autor série knížek o mafiánech v politice i „za“ politikou. Oživujete osudy mafiánských bossů a legend podsvětí – už od 90. let, tedy polistopadové éry, kdy bylo leckde, jak v Česku, tak na Slovensku docela divoko. Co vás k této tématice přivedlo?

Paradoxne, spisovateľský pobyt v USA v roku 1995. To boli najkrajšie časy Ameriky – nemali nepriateľov, nebol terorizmus, „neoslobodzovali“ iných za cenu obetí tých iných. Ale aj tak boli ich médiá plné krvi. Mne sa to tak zhnusilo, že som tam prestal pozerať ich televíziu, čítať noviny a počúvať rádio. Lenže po troch mesiacoch som sa vrátil a s hrôzou zistil, že u nás vtedy skutočnosť na kriminálnej scéne prekonávala tú americkú. To bola prvá mafiánska vojna na Slovensku a takmer každý týždeň sme sa mohli dočítať o novej mafiánskej poprave. Keďže som o mafii v Taliansku a USA čítal veľa v mladosti, neskôr aj o tej ruskej, vedel som, že je to prechodné krvavé obdobie. Ku tomu, mimochodom, prispel aj humanista Havel tým, že prepustil v absurdnej amnestii 90% väzňov a medzi nimi celú novú generalitu mafie. Tak som ten fenomén začal sledovať vo všetkých dostupných médiách a o desať rokov vyšla moja prvá kniha „Mafia v Bratislave“. A hneď následná, „Mafia na Slovensku“, trhla všetky rekordy v predaji.

 

 

A jak byste hodnotil v tomto smyslu dnešní situaci na Slovensku? Říká se, že prorůstání ekonomiky a politiky je logické, nevyhnutelné, i když ne vždy prospěšné a ne vždy podle litery zákona. Ale lze si vůbec politiku představit bez zákulisních ekonomických zájmů, často právě na hraně zákona?

Existuje jedno pozoruhodné mediálne pravidlo (o ktorom viem, lebo som ho učil), že ak dáte v titulke článku na koniec otáznik, podvedomá odpoveď znie – nie. A to platí aj pre záver tejto Vašej otázky – naozaj asi nejde robiť „veľkú“ politiku bez veľkých financií. A tie vám nikto nedá pre vaše modré oči. Rozdiel oproti minulosti za čias Mečiara je v tom, že vtedy sa do istej straníckej kasy hodili aj peniaze z najväčšej bankovej lúpeže v moderných dejinách Slovenska a inej mafiánskej činnosti. Práve mi vyšla najnovšia kniha, kde opisujem ako na pokyn slovenskej tajnej služby v rukách HZDS šli najväčší mafiánski zabijaci po krku vtedy najúspešnejšej súkromnej firme bez politického krytia. A ako kuriózne sa majiteľ tej firmy ubránil – dal vzápätí celý majetok firmy na charitu katolíckej cirkvi! A štáto-mafii, ako to on nazýva, sklaplo. Dnes sa také kšefty robia už v rukavičkách a miznú hlavne peniaze „nikoho“ – vratky DPH a eurofondy...

 

 

Nejste sice profesí novinář, ale vlastně tyto knihy píšete svým způsobem, jako publicistiku, také hojně citujete z médií. Jaký je váš názor na dnešní média? Na počátku jsem vzpomněl, že naše první setkání proběhlo právě na toto téma, a to už je víc než 15 let. Co se za tu dobu změnilo?

Za tých 15 rokov došlo k radikálnej zmene. Médiá hlavného prúdu zaspali dobu a sú dnes na pokraji krachu. Hlavne tie printové a „mienkotvorné“. Neuvedomili si, že čitatelia sú vzdelanejší a hlavne majú široké pole možností overovať si informácie. A ich mienku „tvoriť“ klamstvami o Sýrii, Ukrajine, Rusku, ale aj amerických prezidentských voľbách už nejde. Hlavné médiá boli tradične ľavičiarske a náchylné uprednostňovať „inžinierov ľudských duší“. A to v ére sociálnych médií už nejde. Naopak stúpa popularita alternatívnych médií a to dokonca aj v noblesnej printovej forme – u nás napríklad mesačník Zem a vek. V rozhlasovej sfére je to Slobodný vysielač Banská Bystrica. V Čechách Literárky, Parlamentní listy..

 

 

Sám působíte i pedagogicky, na různých fakultách přednášíte o mediích, takže budoucí novináři procházejí i vašima rukama. Jak vidíte ty mladé? Mají šanci na to myslet vlastní hlavou, nebo takzvaně půjdou s proudem, protože je to jednodušší?

Keď som začal prednášať masmediálnu komunikáciu, na prvej prednáške som dal študentom za úlohu zistiť si, aké budú mať platy, až doštudujú. Boli vážne sklamaní. Žiaľ, masmediálka je aj únikové štúdium, kam chodia aj tí, čo sa boja exaktných vied a toto im pripadá najľahšie. A  nie je medzi nimi veľa tých, čo by boli ochotní sa hlbšie zamýšľať. Veď to v praxi od nich ani nikto nechce! Kde sú dnes novinárske osobnosti? Takmer žiadne nie sú, lebo redaktori sú zavalení nadmierou balastných informácií (pamätáte, to bola tá moja prednáška spred 15 rokov) a tak sú z nich, ako hovorí môj priateľ Jan Hovorka, „otroci na textových polích“.

 

 

Jak se díváte na ten stále rostoucí fenomén internetových médií? Vždyť ona pomalu vytlačují z centra zájmu čtenářů a diváků klasická média, tiskoviny, dokonce i televizi, někdejšího strašáka, před nímž varovali intelektuálové typu Umberta Eca?

Je to dvojsečná zbraň. Na jednej strane rôzne stránky na blogy (najslávnejší z nich je portál Huffington Post) umožnili „občiansku publicistiku“. A v duchu predpovede futurológa Tofflera v jeho knihe „Powershift“, blogy zobrali moc redaktorov vyberať kto môže mať verejný názor a kto nie. Akurát, že je odrazu toľko názorov, že sa tá pozornosť potenciálnych čitateľov triešti. Ale vedzte, že aj na veľkom portáli blogov SME.sk sa robí tichá cenzúra. Ak sa akémusi anonymnému adminovi (presne ako za komunizmu) znepáčia vaše názory, jednoducho vás „odfiltrujú“. Čiže vy aj ďalej môžete písať a na vašom blogu sa to objaví, ale stanete sa pre väčšinu čitateľov „neviditeľným“. A v profi-žurnalistike nastáva ešte fatálnejší trend, ktorý ani Eco nepredvídal. Namiesto písaného textu sa preferujú video-klipy. A správy sa začínajú meniť na „zábavu“, teda „infotaiment“ (zloženina „information“ a „entertaiment“), ako to predvídal veľký teoretik médií McLuhan.

 

 

Proč se těm internetovým médiím připisuje stále nějaký politický podtext, mluví se o propagandě, hybridní válce… Není to trochu hra?

No, samozrejme, že všetko je inak! To naznačujete veľmi správne, ale tají sa to. Určité vplyvné globálne skupiny, ktoré žijú z exportu konfliktov a potom ich za ďalšie peniaze „hasia“, totiž už dávnejšie ovládli hlavné médiá. Stačilo potom na niekoho ukázať prstom a už sa spustila smrtonosná lavína (viď kampaň proti Kurtovi Waldheimovi pri prezidentských voľbách v Rakúsku, že sa s ním bál stretnúť po zvolení aj Havel atď). Lenže to už neplatí, tie médiá práve kvôli tým lživým kampaniam (napríklad aj feministickým) stratili svoj vplyv. A mocní tohto sveta sa s tým nechcú zmieriť. Preto prišli tajné služby pohotovo s fámami o „konšpiračných teóriách“, „hybridných vojnách“ a „troloch“, čo vám nakvapkajú cez internet „závadné“ myšlienky. Napríklad, že na Ukrajine, či v Sýrii je to možno celkom inak. A že Irak Američania neoslobodili, ale hanebne okupovali pod zámienkou najväčšieho „hoaxu“ (teda zámernej lži) v moderných dejinách o neexistujúcich zbraniach hromadného ničenia, čo viedlo k vzniku Islamského štátu a nárastu terorizmu! Ani pani Merkelovej sa nepáči, že jej smrtonosná politika vítania migrantov a porušenia schengenských hraníc, je ostro kritizovaná na sociálnych médiách. A len čo nedávno znovu vyhrala voľby, už na ne zaútočila. Dnes sú pod hrozbou prvej pokuty 50 000 eur a druhej 500 000 eur povinné bez odkladu vymazávať „nenávistné“ prejavy. A kto posúdi, čo je a čo nie je „nenávistný“ prejav? Nedávno sa propagátorovi takejto cenzúry u nás dostalo tej „cti“, že jeho FCB stránku zablokovali ako prvú. Napísal tam totiž čistú fantasmagóriu o fašistických úderkách na Slovensku, ktoré si vymyslel. Čitatelia ho udali a on spľasol. Vracia sa doba auto-cenzúry, ako za komunistickej vlády.

 

 

Hodně se mluví, a zejména v této době, kdy si připomínáme 25 let rozdělení někdejší federace, o tom, zda rozchod Československa byl správný, nebo chybný dějinný krok. Mnoho tehdejších odpůrců rozdělení dnes říká, že to vlastně obou zemím, a zejména Slovensku, prospělo. Co vy na to?

Tiež som bol proti rozdeleniu a teraz uznávam, že sa dobre stalo. Vyplo sa totiž neriešiteľné napätie a hádky, koho politici sú väčší blbci. No a teraz vy máte tých svojich blbov a my tých svojich. A nemáme si čo vyčítať J

 

 

Myslíte si, že vývoj v Evropě, který se mnohým zdá hodně katastrofický, bude směřovat skutečně k nějaké krizi, nebo je tu ještě nějaká šance na nalezení nové rovnováhy?

Svetovládci žijú z krvi iných. Potrebujú vytvárať konflikty, aby mohli predávať zbrane a pri predaji zbraní sú najväčšie marže, teda zisky. A potom, čo vybranú krajinu zdevastujú (viď Irak, či Líbya), ešte zarobia na jej rekonštrukcii, lebo to zasa zaplatíme my všetci v bláhovej viere, že konáme dobro. A títo svetovládci spustili „vojnu proti terorizmu“, ale sklamala ich – pri takej vojničke sú atómové ponorky nanič. A pri atómových ponorkách, neviditeľných bombardéroch a iných militantných vychytávkach sa robia najlepšie kšefty. Preto hľadali terč na vytvorenie nového, vážneho napätia. Nikto si dnes už nespomenie, že v roku 2005 sa v Bratislave stretli Bush Jr. a Putin ako najlepší priatelia. Vtedy potrebovali vo Washingtone Rusov kvôli vojne v Afganistane. A odrazu pre nich nemajú slovko dobré? Kvôli Ukrajine, do ktorej nasypali päť miliárd dolárov na „podporu demokracie“ a podporili len krvavý konflikt a obludnú korupciu? Sami Ukrajinci sú z takej „demokracie“ zhrození. Nemyslím si ale, že by chcela washingtonská klika skutočnú vojnu s Ruskom. Stačí im tá eskalácia zbrojenia. A provokácie, ako napríklad vylúčenie Ruska z najbližších Olympijských hier, hoci pri predošlých to už vyriešili individuálne a nie plošne. To je predsa nová Studená vojna! A to bol tiež čas kedy americké zbrojovky zarábali najviac a nikto sa nepýtal, či je toľko zbraní potrebných. To až Clinton prišiel z bláhovým nápadom obmedziť nezmyselné zbrojenie, zavrieť zahraničné základne a redukovať tie domáce. A hneď mu na krk hodili Lewinskú a on, aby sa zachránil, dal bombardovať Kosovo a Srbsko pod falošnou zámienkou „humanitného bombardovania“ ako to nazval „humanista“ Václav Havel. Mimochodom, zbombardovali aj nemocnicu v srbskom Niši. Keby som tam neskôr nebol ako spisovateľ, nevedel by som o tom. Veď o tom sa v našich hlavných médiách nedočítate. A sme na začiatku tohto rozhovoru...

 

 

Co chystáte pro své čtenáře – podotknu, že jste nejprodávanější autor na Slovensku – nového pro nejbližší dobu?

Nedávno sme dokončili novú sériu TV dokumentov o mafii na Slovensku v 90. rokoch. Tá predošlá bola už odvysielaná a mala rekordnú sledovanosť. DVD z prvého dielu tejto novej série sa objavilo spolu s knihou „Tajný denník mafiána“. Je to symbolické, lebo ten denník mi sprostredkovala manželka jedného zastreleného mafiánskeho bossa s doteraz nevídanými faktami. Tá prvá séria TV dokumentov totiž presvedčila viacerých aj z podsvetia, ale aj obetí, aby sa nebáli prehovoriť.

 

A aby to nebolo len na jednu nôtu, vyšiel mi zároveň román „Pokus o lásku“. Rozdiel medzi touto knihou a tým mafiánskym denníkom je v tom, že román vychádza v minimálnom náklade 600 výtlačkov. Tak malý náklad som nemal ani pri svojom debute L

 

 A na českom knižnom trhu je ešte stále moja kniha „Slovenská mafie v Praze“. Prajem prima čítanie...

 

 

 

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

Aktualizováno ( Úterý, 22 Květen 2018 08:14 )  

banner Pidivadlo

Partneři

FOK
Logo Pismo black WEB