Boss Jaroslav Kmenta

 

Kmenta Babiš bossUž dávnejšie som si kúpil knihu Jaroslava Kmentu o Andrejovi Babišovi. Zaujímalo ma to aj preto, že som sám vo svojej knihe „Slovenská mafie v Praze“ pátral vo verejných zdrojoch po akomkoľvek náznaku prepojenia podnikania Andreja Babiša a mafie v 90. rokoch.

 

 

 

Na toto obdobie sa špecializujem vo svojich knihách ako „Mafia na Slovensku“ alebo „Gorily v podsvetí“ a preto viem, že takéto prepojenie bolo vtedy viac ako obvyklé. V prípade Andreja Babiša som však na žiadnu takúto (zdôrazňujem) verejne dostupnú informáciu nenarazil. Moje knihy sú na tejto podmienke verejne dostupných informácií založené, keďže nie som investigatívny novinár. Preto ma zaujímalo, na čo prišiel jeden z najaktívnejších investigatívnych novinárov v Čechách. A po 347-mich prečítaných stranách som zistil, že nenašiel nič podstatné, ani nové. Zato mal „tisíce výhrad a nadávek“ (cit. Kmenta, str. 346).

 

 

„Psí hlavu“ Babišovi

Stačí, aby ste si prečítali zadnú obálku knihy a ohromí vás arogancia, elementárna nevychovanosť a bohorovnosť pána Kmentu. Predstavte si, že sa príde predstaviť nový majiteľ média, v ktorom pracujete, v tomto prípade Andrej Babiš do Mladé Fronty Dnes. Každý normálny a slušný zamestnanec by si ho vypočul, urobil si úsudok a potom sa podľa toho zariadil. Určite by nikto z nás, ktorých viedli rodičia k elementárnej slušnosti, nevyskočil hneď s otázkou: „Takže o vás môžeme písať ako o kmotrovi?“ Myslí sa tým, samozrejme, mafiánsky boss. Babiš logicky nerozumie. Tak Kmenta pridá „argument“, že vraj Babiš „pásol“ bývalého predsedu ČSSD a českého premiéra Grossa. Je to typický hulvátsky spôsob nadávky namiesto argumentu a Kmenta v tejto citácii vedome opomína, že Babiš mu už raz na túto otázku odpovedal vtipom, že Grossa nedokázal ovládať nikto, pretože ho dokonale ovládala jeho manželka. Kmenta je argumentačne v úzkych, žiadny dôkaz o „kmotrovstve“ Babiša nemá, tak končí tento ani nie dialóg, ale pľuvanec na Babiša slovami „Ste spiaci kmotor“??! Takáto definícia neexistuje, vymyslel si ju Kmenta, keď pred celou redakciou takýmto osočovaním neuspel, ba priam pohorel. A aby tomu nasadil korunu, tak dodáva „A práve sa prebúdzate“. A ja dodávam „To nám to hezky začíná, pani Müllerová“.

 

Tak teraz už vieme, že pán Kmenta je proti Andrejovi Babišovi až neovládateľne zaujatý, keď sa ani pri takej spoločenskej príležitosti nezdrží nadávok. Ale, aj tak dobre, aspoň sme si istí, že naozaj preverí celú minulosť tohto pôvodom slovenského veľkopodnikateľa a politika.

 

 

Babiš a ŠtB

Je to zaujímavý fenomén. Po roku 1989 vstupovali do vrcholovej politiky najskôr disidenti, ktorí v nej dokonalo pohoreli (vrátane Václava Havla). Potom sa objavili pragmatici typu právnikov, či ekonómov. A odrazu tu máme celosvetovú vlnu vstupu veľkopodnikateľov do politiky – Trump (USA), Kiska (Slovensko), Babiš (Česko), Ivanišvili (Gruzínsko), Iohannis (Rumunsko), Sipilä (Fínsko)... A nastáva „zděšení“. Za tie roky sa totiž na jednotlivých politických scénach vytvorili zabehané schémy „já na bráchu, brácha na mně“ a „smráded, ale teplíčko“. Na Slovensku to vyústilo v známu kauzu Gorila, kedy sa prevalilo, že sa niekoľko vládnych strán rozhodlo „parcelovať“ slovenskú ekonomiku a hlavne národný majetok, ktorý potom rozpredávali a o „výdělek se šábli“. To, samozrejme, robia tí, čo si „zarábajú politikou“. Ale veľkopodnikateľ takéto kšefty nepotrebuje a tak jeho vstup na takúto scénu spôsobuje revolúciu. Nedá sa totiž kúpiť! A tak zhrozený establishment (doslova by sme to mohli preložiť ako „zabetónovaná politická špička“) vo Washingtone vyfabrikoval obvinenie Trumpa z podpory od Rusov (čo je nezmysel do neba volajúci, ak si spomenieme, že tí istí „establisheri“ odhlasovali už pred rokmi zákon povoľujúci priamu finančnú podporu zo zahraničia akémukoľvek americkému politikovi v jeho kampani, oni však mysleli na známe prepieranie peňazí cez Izrael). Aj Babišovi bolo treba nasadiť psiu hlavu, aby v politických diskusiách, ale aj na verejnosti, nebolo nutné s ním diskutovať, polemizovať, či nedajbože argumentovať (!), ale aby na jeho umlčanie stačila takáto dehonestujúca nálepka. Aj pán Kmenta sa vydá touto cestou a – nenájde nič.

 

 

„Poprava se nekoná“

Pán Kmenta túži po tom odpraviť a teda popraviť Andreja Babiša, ale zaboha nevie nájsť tú správnu sekeru. Tá s nápisom ŠtB je tupá, nefunkčná. Babiš sa logicky rozhodol voči tejto nálepke ohradiť a to súdnou cestou. Našťastie v demokracii súdy ako tak fungujú a tie slovenské dva krát (okresný aj krajský) rozhodujú, že Babiš s ŠtB nespolupracoval! Ústav pamäti národa (ÚPN) sa nato odvoláva na Ústavný súd (pozor, ten neskúma pravdu, ale formálnu zhodu s Ústavou!) a ten slovenský dochádza k záveru, že ide o historický záznam a hoci by bol aj mylný, nesmie sa meniť??! Opakujem a zdôrazňujem – slovenský Ústavný súd nijako nespochybňuje, že záznamy o Babišovi sú zavádzajúce a mylné, on ich „len“ považuje za historický dokument, ktorý sa nesmie meniť. Je to absurdita, ale na rovnakú doplatila aj pani Jiřina Bohdalová, ktorá sa domohla očistenia svojho mena zo spolupráce s ŠtB (úplne absurdné obvinenie vzhľadom k prenasledovaniu jej a jej rodiny eštebákmi), ale jej meno aj tak ostáva na zozname hanby.

 

Prečo sa slovenský aj český inštitút „pamäti národa“ tak „sveřepě“ drží lživých záznamov našej minulosti? Na Slovensku na to máme už odpoveď – pretože už zakladateľ ÚPN, Ján Langoš, tieto záznamy zneužíval!

 

Najznámejší je príklad, kedy Langoš ako kmotor detí vodcu Nežnej revolúcie na Slovensku, Jána Budaja, pomohol ku komplotu, ako zbaviť Budaja glorioly revolucionára a odstaviť ho od politiky falošným obvinením, že spolupracoval s ŠtB. A to len preto, že sa Budaj v tej dobe niekde neprozreteľne vyjadril, že samostatnosť Slovenska je možná. Tomuto komplotu výdatne napomáhal (a zrejme ho aj inicioval) nežne slniečkový Václav Havel. A ako to už býva, aj tu mohlo ísť o známe porekadlo „zlodej kričí, chyťte zlodeja“. Rozhodne by bolo zaujímavé čítať zápisnice z výsluchov pána Havla. Faktom je, že Budaj s ŠtB nemohol spolupracovať, lebo ho roky prenasledovala a nakoniec v tom boji vďaka Nežnej revolúcii zvíťazil. Ale nepochopil, že revolúcia požiera svoje deti...

 

A vrcholom je, že sám zakladateľ ÚPN so zväzkami z archívu ŠtB nanajvýš podozrivo manipuloval. Známy je prípad spisovateľa a vtedy poslanca NR SR Jozefa Banáša, ktorý sa ohradil voči obvineniu zo spolupráce s ŠtB. Žiadal expertízu podpisu pod viazací protokol, lebo vedel, že nie je jeho. Bránil sa aj súdne, ale Langoš sabotoval všetky snahy overiť pravosť zväzkov. Neskôr, po predčasnej smrti Langoša, sa zistilo, že zväzky na veľmi bohatých podnikateľov (napr. Širokého, ktorý vraj priamo pracoval v rozviedke ŠtB) si Ján Langoš odložil bokom. Jeho žene sa v Prahe stratila kabelka, ale našiel ju „dobrotivý bezdomovec“ a v nej bola ohromujúca suma peňazí. Ich pôvod ostal neznámy...

 

Bývalý slovenský premiér a dlhoročný právnik Ján Čarnogurský zastupoval celý rad falošne obvinených zo spolupráce s ŠtB. Na základe konkrétnych prípadov teda dospel k záveru, že záznamom ŠtB nemožno bezducho a automaticky veriť. Naopak, ich falošné alebo dezinterpretované záznamy boli použité v špinavom politickom boji po roku 1989.

 

Takže Andrej Babiš bol právoplatným rozsudkom slovenských súdov očistený od takejto smradľavej nálepky. Tu Kmenta zlyhal, nič nové nevypátral. Tak sa aspoň pomstí tým, že požije náhodnú fotografickú asociáciu, aby Babiša označil za „informátora“ (str. 327). A nevzdáva to.

 

 

„Na každém šprochu, pravdy trochu“

Toto je základná „filozofia“ Kmentovho pátrania. A „šprochov“ našiel bohato. Akurát, že tej pravdy nie. Sám totiž v predslove ku knihe tvrdí, že mieša „skutečnou událost“ s „fikcí“, čo je pri tomto žánri neprípustné. Navyše neopisuje žiadnu jednu „událost“, ale konkrétnu verejne činnú osobu, proti ktorej nedokáže nájsť dôkazy (ako sám priznáva na strane 313 aj inde). Je to (pre Kmentu, ale aj čitateľa, ktorý mu spočiatku verí) frustrujúce. Kmenta ide po tzv. švajčiarskej stope, ale len čo sa dostane k nejakému svedkovi, ten mu podozrenia na Babiša nepotvrdí (str. 318). Kmenta pri tom zámerne prehliada, že kým väčšina politických privatizérov svoje majetky buď rozkradla alebo rozpredala, Babiš ich zveľadil. Vďaka tomu prosperuje celé jedno priemyselné odvetvie a s ním aj tisícky zamestnancov veľkopodnikateľa Babiša (viď príklad na str.169).

 

Kmenta sa pustí po stope Panamských dokumentov a zase musí priznať, že neexistuje dôkaz prepojenia tejto schémy s Babišom (str. 286). Tak zo zúfalstva opisuje celkom od veci kšefty ruských oligarchov, aby panamský smrad aspoň ovanul jeho vyhliadnutý terč – Andreja Babiša???

 

Pristavme sa však pri druhej z dvoch smradľavých nálepok, čo sa ktosi (a Kmenta by tak rád pomohol!) snaží našiť na Andreja Babiša – kauza Čapí hnízdo. Je to ďalší politický podraz, pretože bez toho, aby bol Babiš z čohokoľvek obvinený, jeho politickí protivníci donekonečna papagájujú, že je „trestne stíhaný“. Ale veď v tejto veci sa ľahko zorientuje ktokoľvek z nás! Len spolu uvážme: takéto tvrdenia zámerne porušujú prezumpciu neviny. Babiš sám sa vydal spod imunity, aby čím skôr dosiahol na súde očistenie svojho mena. Ale, pozor, všimnime si! Vyšetrovanie trvá už mesiace a žiadne obvinenie vznesené nebolo! Tým pádom nie je súd a nie je šanca sa pred ním očistiť! Pritom ide o jednoduchý prípad, kde nie je čo siahodlho dokazovať. Boli euro-dotácie právoplatne prijaté alebo nie? Taká jednoduchá otázka, tak prečo ešte nie je súd? No preto, že iniciátori tohto obvinenia vedia, že normálny súd by musel Andreja Babiša od tohto obvinenia očistiť! Ale to by potom bol koniec podpásovkám, kedy sa tento „pseudoragument“ porušujúci prezumpciu neviny nadužíva donekonečna. Tým sa tiež porušujú výsledky demokratických volieb a právo Babiša na zostavenie novej vlády. A preto aj donekonečna trvá „vyšetrovanie“ pod zámienkou „trestného stíhania“. Tu už nejde o pravdu a spravodlivosť, tu ide o to (parafrázujúc Kmentove morality zo str. 164), že Babiš musí byť „arci-lotr“ a to „ať dělá, co dělá“. Sám Kmenta cituje (str. 250) poslankyňu Zelienkovú, že „Je možné, že vyšetřování zjistí, že se pan Babiš, respektive jeho firmy, nedopustili ničeho nezákonného...“!!! Ale aj tak je „vinný“ – podľa nám neznámeho „mravního politického kodexu“?! A tu sme pri podstate Kmentovho obžalobného spisku.

 

 

„Když neprší, aspoň kape“

Ja sa Kmentovi, ako autor takmer päťdesiatky kníh a z toho mnohých literatúry faktu, snažím porozumieť. Kmenta si zadal úlohu „odhaliť nahotu Babiša“. Strávil tým nepochybne veľa času a energie. A nenašiel NIČ nové, ani usvedčujúce. To je nepochybne frustrujúce. Čo s tým? Zahodiť toľko poznámok a dokumentov bez úžitku? Bez finančnej náhrady v podobe predaja knihy? Snáď sa nedrel nadarmo? Veď on v zúfalstve naozaj šiel konfrontovať Babiša na nejakom Babišovom stretnutí s občanmi a pod zámienkou podpísania Babišovej knihy ho prišiel provokovať (str. 322). Ako keby v zúfalstve veril, že sa mu tam Andrej Babiš zloží k nohám a šepne „Kmento, Jardo, jsem vinen, jen tni a tni hrdinný žurnalistický brachu“! Ale odchádza kruto sklamaný. Babiš to ustojí, usmeje sa a knihu podpíše. Aká nehoráznosť!!!

 

Pán Kmenta evidentne neovláda Rezolúciu Rady Európy o etike žurnalistiky č.1003, hoci tá platí už od roku 1993. A tak sa pán Kmenta odhodlal síce k neetickému, ale výdělečnému počinu. Veď aj ja som mu naletel a knihu som si kúpil. Vo viere, že sa dozviem o „zločinoch“ Andreja Babiša. A pán Kmenta robí, čo môže, aby poslúžil. Babišovi vyčíta aj to, že za Mečiara neprivatizoval (str. 170). Ešte aj sympatiu jednoduchých ľudí komentuje proti Babišovi (str. 324). Smutne konštatuje (str. 200), že ani tri roky odpočúvania Babiša nič neodhalili a práve to polícii vyčíta??? V neláske k Babišovi je schopný obhajovať aj evidentného amorálneho privatizéra (a Havlovho kamaráta) Bakalu (str. 161). Keď Babiš upozorňoval na politické machinácie Topolánka, ktoré sa potvrdili, Kmenta mu to neuzná (str. 129) a skutočných mafiánov (Mrázek, Pitr a spol.), na ktorých nekalé praktiky Babiš tiež upozorňoval, si tu nápadne nevšíma. Rovnako si nevšíma, keď mnohí podnikatelia v Čechách priviedli sprivatizované podniky ku krachu, ale keď Babiš takéto podniky zachraňuje pred krachom a zveľaďuje, tak je pre Kmentu automaticky „kmotr“ (str. 174). Úsmevné už potom je, keď jednu návštevu Babiša v Show Jana Karusa komentuje Kmenta ako Babišov „vstup do showbiznisu“ (str. 143). Vrcholom schválností potom je, keď Kmenta opisuje siahodlho deblokáciu ruského dlhu, aby na záver konštatoval, že to „nemá s Andrejem Babišem zřejmě žádnou přímou ani příčinnou souvislost“, ale aj tak ho v tom opakovane namáča, pretože je vraj „ze stejné líhně“, ako skutoční aktéri (str. 290). A týchto „plkov“ dokázal vyprodukovať pán Kmenta takmer 350 strán...

 

Ak teda pochopíte tvorivú metódu pána Kmentu v tejto knihe, pochopíte aj nadpis tejto mojej úvahy „Boss Jaroslav Kmenta“. Použil som Kmentovu metódu „čo sa babe snilo, to sa babe stalo“ alebo vznešenejšie metódu „vzdialenej asociácie“ a jednoducho som si doslovne prečítal nadpis Kmentovej knihy o Babišovi od zhora dole, tak ako ho navrhol sám Kmenta a grafik doslova zrealizoval. Skúste to aj vy a pochopíte...

 

 

P.S. Nemám dôvod mať extra v láske pána Babiša a mnohé sa mi na jeho politických ťahoch nezdá, aj nepáči (napríklad, že prijal post ministra financií, hoci pred voľbami tvrdil, že do vlády ANO nevstúpi, ani ma nenadchýna jeho snaha o ovládnutie médií), ale v demokracii nie je možné ignorovať prezumpciu neviny a vina sa má dokazovať fakami a nie nálepkami, či dokonca nadávkami.

 

 

 

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

Aktualizováno ( Pátek, 04 Květen 2018 06:38 )  

banner Pidivadlo

Partneři

FOK
Logo Pismo black WEB