Slovo a moc



kniha a moc koruna ilustraceJe to pozoruhodný, tisícročia sa vlečúci duel. Had a myš. Had je chladný, vypočítavý, bezškrupulózny a hlavne – smrteľný zabijak. Myš pripomína Miky Mauza. Často a rada sa producíruje, mohla by sa tešiť z toľkého záujmu a dať si pokoj s hazardom, ale len čo zazrie hada, fascinovane sa sama blíži bližšie a bližšie až je vzájomný stret nevyhnutný.

 

 

Související: Kdo je mluvčím, svědomím národa a elitou

 

Zväčša podľahne, ale (ten paradox!) tie myši, čo nad hadom zvíťazili, samé sa na hada menia. Áno, hovoríme o pochabej ambícii spisovateľov a básnikov pretlačiť sa ku kormidlu dejín a trošku si na tom históriodróme zajazdiť. A táto ambícia sama už má úctyhodnú históriu.

 

 

Históriou nepoučiteľní

V histórii nachádzame tri typy stretu spisovateľov a básnikov so súdobou politickou mocou:

 

 

Autori, ktorých tvorba narazila na politiku

Paradox tohto typu vyzdvihol Milan Kundera slovami: „Iba totalitné režimy dokážu oceniť dostatočne poéziu.“ Nie je ale isté, či to tešilo samotných básnikov. Už slávny rímsky básnik Ovídius skončil v doživotnom exile potom, čo sa znepáčil nemenej slávnemu rímskemu cisárovi Augustovi. Napriek prosbám o milosť, zomrel po desiatich rokoch strávených v rumunskej Tomide na nevľúdnom pobreží Čierneho mora. Dante bol, potom čo sa vlády v jeho rodnej Florencii zmocnili Čierni guelfovia, pod trestom smrti vyhostený. Vyhnanstvo znášal veľmi ťažko a niekoľkokrát sa pokúšal o návrat. Márne blúdil po mestách severného Talianska až zomrel v Ravenne. Puškin strávil nútene štyri roky na juhu Ruska (Kaukaz, Krym, Kišiňov), ale tu tiež napísal, alebo začal písať svoje najväčšie diela (viď. Kaukazský zajatec alebo Eugen Onegin).

 

 

Autori pôsobiaci na politiku tvorbou

Ambície literátov formovať svet asi najlepšie vystihuje básnický „bojovný pokrik“ Lawrence Ferlinghettiho: „Spoločnosť odcudzenia nemá miesto v histórii. Chystáme sa stvoriť zbrusunový svet!“. Ako pozoruhodný príklad môžu poslúžiť samotní beatnici, medzi ktorých Ferlinghetti patril. Tí to so stvorením “zbrusunového sveta“ mysleli v 60-tych rokoch minulého storočia naozaj vážne.

 

Možno je to prekvapujúce, ale aktuálnej dynastickej politike sa nevyhol ani alžbetínsky klasik William Shakespeare. Jeho hry boli tak poplatné vládnucej moci až tak, že tragédia Richard III. je niektorými kritikmi považovaná za klasický politický pamflet plný historických falzifikácií.

 

Otvoreným obdivovateľom totalitnej moci bol taliansky básnik Gabriele D´Anunzio, ktorý sa rozhodol slúžiť fašistickému vodcovi Mussolinimu „svojím srdcom a temperamentom“. Do obdobnej adorácie sa dostal americký autor Ezra Pound, ktorý počas druhej svetovej vojny vysielal z Talianska výzvy, aby USA nebojovali proti Mussolinimu a Hitlerovi. Po fatálnej porážke oboch jeho vyvolencov, americké vojská deportovali Pounda domov zavretého v klietke ako šialenca. Tu ho aj izolovali v blázinci, odkiaľ sa dostal len vďaka intervencii kolegov.

 

Na opačnej strane barikády stál (a podľahol) český spisovateľ a dramatik Karel Čapek. Politické motívy sa objavovali programovo v jeho hrách (napr. Matka), ale celkom jednoznačne v jeho novinárskej tvorbe, ktorá napriek jeho predčasnej smrti napĺňa až sedem zväzkov z dvadsiatich štyroch dielov jeho zobraných spisov. Aj preto o ňom František Černý napísal: „Čapkovo celoživotní novinářské dílo nás opravňuje dokonce k tvrzení, že K. Čapek byl jedním z nejvlivnějších československých politiků meziválečných let a jeho vliv trvá dodnes“.

 

Svojimi ostro formulovanými politickými postojmi bol známy nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günther Grass, ktorý s odsúdením vojny v Čečensku (ale aj genocídy Arménov za prvej svetovej vojny v Turecku) vystúpil na svetovom kongrese PEN International v Moskve v roku 2000. Okrem iného povedal: „Či už v Latinskej Amerike alebo Ázii, kdekoľvek boli ľudia utláčaní či držaní v chudobe a kde sa koloniálna moc udržiavala brutálnou silou zbraní, žiadny pokus vymazať silu literárneho slova neuspel“.

 

 

Spisovatelia pôsobiaci v politike

Snahy spisovateľov zasahovať osobne do politiky komentoval veľmi skepticky Paul Johnson: „Buďme opatrní, keď sa jedná o intelektuálov. Je nevyhnutné držať ich ďalej od moci, najmä ak sa pokúšajú nanucovať svoje rady verejnosti.“

 

Už spomínaný Dante mal skúsenosti (a ako sa už vieme so zlými osobnými následkami) s politickou kariérou v rodnej Florencii, kde bol za vlády Bielych guelfov jedným zo šiestich priorov obce a neskôr odišiel ako vyslanec k pápežovi Bonifácovi VIII.. O dvesto rokov neskôr ho jeho krajan Niccolò Machiavelli nasledoval v podobnej diplomatickej misii i politických funkciách. Tak isto bol nakoniec politickým vyhnancom, ale so šťastnejším koncom. Hoci je najznámejší ako teoretik bezškrupulóznej moci, písal aj básne, divadelné hry a eseje.  

 

Pozoruhodnú skúsenosť s mocou mal svetoznámy autor Werthera a Fausta, ale súčasne aj dvorný radca a minister weimarskej vlády Johann Wolfgang Goethe. Keď sa napoleonovské vojská v roku 1808 prehnali Pruskom, s úctou zastali pred domom toho, kto ako jediný predstaviteľ weimarskej vlády neutiekol. Sám Napoleon vyslovil pri audiencii uznanie jeho talentu.

 

Dramatická tvorba pomohla Václavovi Havlovi predtým, než sa stal nepísaným vodcom českého disentu, k zviditeľneniu na medzinárodnej scéne. Tu mu pomoc priamo poskytovalo PEN International a nepriamo dokonca vraj CIA prostredníctvom svojho exponenta Pavla Tigrida. PEN totiž šíril Havlove jednoaktovky z grantov rôznych nadácií zrejme napojených na CIA, takže dobrovoľníci na celom svete za slušné honoráre radi hrali Havlove nenáročné divadelné dielka. Najväčším paradoxom ale je, že Havlovi chodili z týchto produkcií honoráre, ktoré komunistická moc nezabavila, takže prvý mercedes v celej Prahe si vraj kúpil vtedy práve tento „protištátny živel“. A štát sa prizeral. Nakoniec sa Havel nechal zvoliť za prezidenta ČSSR pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý predtým schvaľoval zákony vedúce k niekoľkým Havlovým uväzneniam, a jeho najbližším politickým spolupracovníkom sa stal komunistický spoluautor „obuškového zákona“ Marián Čalfa.

 

Príkladom vodcu ozbrojeného odporu je básnik Xanana Gusmáo, ktorý sa neskôr stal prvým prezidentom nezávislého východného Timoru. Svoje politické ašpirácie poňal typicky intelektuálne, keď vyhlásil: „Snáď vo voľbách prehrám, a budem voľný”. Neprehral a neskôr sa mu politika tak zapáčila, že sa stal premiérom vlády, proti ktorej došlo vo februári 2008 k neúspešnému vojenskému puču.

 

 

Politici a literatúra

Ako zaujímavosť môžeme uviesť snahy niektorých politikov presadiť sa aj na poli literatúry. Hoci by sme v tomto výpočte mohli ísť až do čias rímskeho cisárstva, na ukážku stačí aj nedávna história. Spomedzi píšucich svetových politikov zaujme fakt, že Mussolini v mladosti publikoval novelu „Kardinálova milenka“ a neskôr ďalšiu, obe charakterizované kritikou ako „ľahké porno“! Kým talianskeho diktátora stihol spravodlivý výsmech, jeho protivník vo svetovej vojne, Winston Churchill, získal za svoje vojnové pamäte dokonca Nobelovu cenu. Spravodlivejšie by možno bolo, keby sa o ňu podelil so svojím tajomníkom, lebo prepisy vojnovej korešpondencie a zápisníc z porád vojnového kabinetu tvoria väčšinu textu. Mimochodom, sovietsky komunistický vodca Leonid Brežnev nechal za seba napísať jeho vojnové pamäte v útlej knižke „Malá zem“ a sám sa za to ocenil na Leninov rad. Na rozdiel od tohto aparátčika bol vraj čínsky komunistický diktátor Mao Ce Tung naozaj pozoruhodným básnikom. Do výpočtu píšucich diktátorov nechýba ani Saddám Husajn, ktorého romány a rozprávky boli povinným čítaním irackých školákov. Jeho muzikál „Zabiba a kráľ“ uviedlo Iracké národné divadlo.

 

Ani bývalý americký prezident Bill Clinton neodolal túžbe oblažiť ľudstvo vlastnou spisbou a to konkrétne prepadákom s titulom „Between Hope and History“ (Medzi nádejou a históriou). Tejto knihy sa z amerických kníhkupectiev vrátilo nie menej ako štvrť milióna kópií. Nepomohol ani fakt, že ju napísal už počas prvého roku svojho prezidentovania – takýto výkon považoval Joseph Heller v knihe „Gold nad zlato“ za ukážku absurdít americkej politiky vynájdenú už prezidentom Richardom Nixonom. Korunu tomu nasadila Clitonova žena Hillary, ktorá za seba nechala napísať oslavný životopis, za ktorý dopredu zobrala taký mastný honorár, že znalci vydavateľskej praxe v New Yorku jednoznačne spochybnili, či by sa takáto investícia mohla vydavateľovi aj pri najlepšom predaji vrátiť. Zjavne neporozumeli praxi, kedy sa takto vyplácajú vybraným politikom úplatky, aby konali podľa priania donorov. Hillary ich brala toľko, že ju to nakoniec stálo šancu na prezidentské kreslo.

 

 

Naše, ale malé

   V našich luhoch a hájoch je od dôb T.G. Masaryka, ako prvého československého prezidenta, prepojenie politiky a literatúry neobyčajne blízke. Stálo by možno za samostatnú štúdiu, ale uveďme len niekoľko príkladov. V Čechách to bol „robotnícky prezident“ Antonín Zápotocký a jeho kniha „Rudá záře nad Kladnem“ a samozrejme Václav Havel (ktorého to neprešlo dokonca ani v prvých rokoch prezidentovania, keď v roku 1991 vydal knihu „Letní přemítání“ a s prezidentovaním sa rozlúčil divadelným aj filmovým prepadákom „Odcházení“). Knihu o svojej krátkej politickej kariére stihol napísať Valtr Komárek („Ohrožená revolucie“ vyšla na Slovensku v roku 1991). ale aj napríklad Václav Klaus (formou rozhovoru s Karlom Hvížďalom v knihe „První zprava“ z roku 1992). Ani slovenskí politici nechcú byť horší. Za mnohých menujme V. Mečiara („Slovensko, dôveruj si!“), R. Schustera („Návrat do veľkej politiky“ a „Ultimátum“), M. Dzurindu („Kde je vôľa, tam je cesta“), J. Čarnogurského („Videné od Dunaja“), ale napríklad aj F. Mikloška („Čas stretnutí“). O kvalite niektorých z týchto opusov snáď najlepšie napovie komentár k autorovi Dzurindovi, že lepšie bicykluje ako píše knihy. Ale máme aj pokus o rekord, ktorý jeho autor, Fedor Gál, sám v rozhovore pre noviny Telegraf charakterizoval takto: „Keď som bol šéfom najsilnejšej strany na Slovensku, písal som knihu. Neviem, či vôbec existuje prípad človeka, ktorý robí špičkovú politiku a po večeroch si spisuje, čo sa mu v priebehu dňa prihodilo s tým, aby to čo najskôr vydal ako knihu“. Ako už vieme, nie je to vôbec unikát, ale Gál je iste jedinečný v tom, keď priznal, že tadiaľto cesta nevedie.

 

 

Čo s tým a ako ďalej?

Vďaka štipendiu ArtsLink som mohol v roku 2001 na Oklahoma University zorganizovať workshop s aktívnou účasťou zástupcov English Department, Modern Languages Department, International Programs Center, College of Arts and Sciences a časopisu World Literary Today. Prednášajúci aj diskutujúci sa zhodli na pozoruhodnom závere, že síce nepochybne klesá spoločenská úloha spisovateľov na národnej a regionálnej úrovni, ale to by malo byť v budúcnosti kompenzované ich stúpajúcou aktivitou i autoritou na globálnej úrovni.

 

Na mieste je ale otázka, či je táto optimistická vízia reálna aj pre naše krajiny (Slovensko a Čechy) a či pri klesajúcom záujme o písanú literatúru je vôbec možné, aby naši spisovatelia a básnici ešte niekedy mali takú politickú vážnosť, akú zažili na krátky čas žičlivých 90-tych rokov? Otázkou tiež je, či vôbec majú literáti priamo zasahovať to spoločenskej diskusie. Odstrašujúcim príkladom je spisovateľ Ludvík Vaculík, ktorý svojím spiskom „2000 slov“ nepriamo pozval spriatelené armády, aby okupovali Československo. Veď tento jeho literárny exhibicionizmus typu „Hele, co já vím a vy ne“ Obrodnému procesu prakticky nepomohol, ale zato bol dobrou zámienkou na vojenskú intervenciu. Pán Vaculík sa nepoučil a oblažil nás po roku 1989 ešte dvomi takýmito literárnymi exhibíciami s názvami „Moje slovenská otázka“ a neskôr celkom nekompetentnou úvahou „Moje maďarská otázka“. Je evidentné, že pri písaní a zverejnení tých troch textov nebral pán Vaculík ohľad na ich následky v celospoločenskom ohlase. On sa skrátka intelektuálne odbavil a to mu ku šťastiu stačilo. Koľko ľudí bolo vďaka tomu nešťastných, neriešil. A som svedkom toho, že keď krátko po zverejnení state „Moje slovenská otázka“ prišiel na literárny večer do Bratislavy, tak sa naozaj krčil strachom, čo na to Slováci. A bodrí Slováci nič, ešte mu na jeho prianie zaspievali. Ostáva teda otázka, či úloha literátov ako „svedomia národa“ nie je v demokratických krajinách prekonaná už z podstaty otvorenej demokratickej spoločnosti. Na druhej strane PEN International signalizuje vážne varovania pred návratom obmedzovania slobody slova, tentoraz v takých baštách demokracie akou boli Spojené štáty, kde až hysterická snaha riešiť situáciu tzv. protiteroristickými zákonmi vedie dokonca k zákazom „ideologicky podozrivej“ literatúry z iných krajín.

 

Je teda večný súboj slova a moci už uzavretou kapitolou, alebo sa len hľadá jeho nová forma?

 

 

 

 

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

Aktualizováno ( Čtvrtek, 30 Srpen 2018 12:25 )  

banner Pidivadlo

Partneři

FOK
Logo Pismo black WEB