Ľubomír Feldek: Smrť v Stratforde

Feldek Shakespeare V klub plakátBritský premiér, pán David Cameron, nedávno vyzval celý svet, aby si už od januára začal pripomínať 400. výročie smrti Williama Shakespeara (zomrel vo svojom rodisku, v Stratforde, 23. apríla 1616).  Takej výzve treba vyhovieť – a tak som pri tej príležitosti napísal divadelnú hru Smrť v Stratforde alebo Radšej sa zle oženiť. Jej premiéru 30. januára 2016 v bratislavskom V – klube som si sám zrežíroval, a sám si aj zahral úlohu Shakespeara.

 

 

Musel som to tak urobiť, lebo hru som dokončil trochu neskoro – nijaké kamenné divadlo by to do apríla už nestihlo, a ja som si ten apríl rozhodne chcel užiť. Veď som venoval Shakespearovi viac ako dvadsať rokov svojho života. Začalo sa to prekladom Sna svätojánskej noci pre bratislavské SND (1994) a pokračovalo prekladmi  Ako sa vám páči (1996), Coriolanus 1998, 2011), Búrka  (2000), Antonius a Kleopatra (2002), Trojkráľový večer (2003), Romeo a Júlia (2005), Othello  (2005), Benátsky kupec (2005), Hamlet (2006), Skrotenie četice (2000, 2008), Macbeth (2008), Kráľ Lear (2009), Dvaja veronskí šľachtici (2009), Zimná rozprávka (2010), Oko za oko (2010), Veľa kriku pre nič (2013), Veselé panie z Windsoru (zatiaľ len knižne, 2015).
Všetky tie preklady – až na jeden – uviedli slovenské divadlá, všetky vyšli aj knižne. Viaceré boli uvedené v  bratislavských aj pražských československých inscenáciách –moje preklady sa v nich prelínali s prekladmi Martina Hikského.
Preložil som aj SonetyMilenkin nárek (2007), taktiež americkú paródiu Kompletný Shakespeare zhltnutý za 120 minút (Jess Borgeson, Adam Long, Daniel Singer, 2008), a neminul ma ani Presgurvicov muzikál Romeo a Júlia (2014).

 

Shakespeare W

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Shakespeare je pre mňa najväčší básnik všetkých čias, ktorému príroda nadelila celé priehrštie talentov. Popri básnickom aj dramatický, prozaický, filozofický, ba jeho hry budia dojem, akoby už len čakali na sfilmovanie. Slobodne prekračoval hranice žánrov, v každej jeho komédii hrozí tragédia a každú tragédiu nadľahčujú klauni – a taká, čiže tragikomická, bola aj jeho smrť. V Stratforde ho navštívili priatelia Ben Jonson a Michael Drayton a oslávili s ním jeho 52. narodeniny tak dôkladne, že ešte v ten istý deň zomrel. Aký div, že som k  400. výročiu jeho smrti zatúžil napísať tragikomickú hru Smrť v Stratforde?
Shakespeare svoju smrť ohlasoval už vopred – najmä v  sonete 66:
Ustatý všetkým chcem len smrť. Chcem oddych. / Nech u dvier žobrať
nevidím viac česť / a niktošov na recepcie chodiť / a čistotu, čo musí bahnom prejsť, / a metále, čo pripnú hlupákom, / a pannu, ktorú znásilňuje prasa, / a bezprávie, čo šliape na zákon, / a moc, čo nad bezbranným vypína sa, / a umelca, čo slúži u despotu, / a tupca, čo vždy múdrych poučí, / a prostú pravdu bitú za prostotu / a zlo, čo dobro drží v područí! /  Ustatý všetkým rád to opustím  / – len teba nerád zanechám tu s tým.
Sonet 66 obsahuje jedenásť dôvodov na samovraždu (viac než monológ „byť a či nebyť“) a navyše je Shakespeare aj pôvodcom porekadla „radšej sa dobre obesiť ako zle oženiť“. On sám však toto pravidlo nepotvrdil. Podľa všetkého dal prednosť presne opačnému pravidlu: Dobre sa obesiť? To radšej sa zle oženiť. A o tom je aj moja hra, ktorej začiatok si môžete teraz prečítať.


Ľubomír Feldek

 

 

william-shakespeares

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

1) SHAKESPEARE SA PREBÚDZA

(Ozve sa odbíjanie hodín – desať úderov.)
SHAKESPEARE (spí posediačky, prebudí ho odbíjanie hodín). Presne desať. (Ozve sa šum dažďa.) A zase prší.
VŠETCI (spievajú pieseň zo záveru Shakespearovcej hry Trojkrálový večer – spieva ju tam klaun Feste, záznam renesančnej melódie sa zachoval a je pripojený aj k slovenskému knižnému vydaniu – Ikar, 2005).

Keď ešte bol som len malý nezbedník...
lialo, hej-hou, aj fúkalo.
... ja vystrájal som ako nik.
Nuž a dodnes leje zúfalo…

Keď potom bol zo mňa pekný mládenec,
lialo, hej-hou, aj fúkalo.
Ej, panny, pozor na veniec!“    
Nuž a dodnes leje zúfalo…

Keď som sa predsa len potom oženil...
lialo, hej-hou, aj fúkalo –
... už nik by so mnou nemenil.
Nuž a dodnes leje zúfalo.

A potom bol zo mňa zrazu starigáň,
lialo, hej-hou, aj fúkalo.
Už sa len z krčmy terigám.
Nuž a dodnes leje zúfalo.

                        A takto na svete ubehol mi čas...
lialo, hej-hou, aj fúkalo –
... je koniec. – Zajtra hráme zas!
Nuž sa netvárte tak zúfalo.

 

2) PRICHÁDZA ANNA

ANNA (objaví sa vo dverách). Musel si sa tak zrúbať?
SHAKESPEARE. Musel. Prišli ma z Londýna navštíviť moji najlepší priatelia. Murár Ben   Jonson a … 
ANNA. No? Kto bol ten druhý?
SHAKESPEARE. Neboj sa, spomeniem si… Mal som narodeniny.
ANNA. Chyba. Narodeniny máš až zajtra.
SHAKESPEARE. Ale môžu sa oslavovať už v predvečer, nie?
ANNA. Vieš vôbec, kedy si sa narodil?
SHAKESPEARE. Narodil som sa v deň svätého Juraja, patróna Anglicka, 23. apríla 1564.
ANNA. Odkiaľ vieš, že si sa narodil práve 23. apríla? Na fare je zapísaný len dátum tvojho krstu, 26. apríl.
SHAKESPEARE. No a? Mal som sa narodiť až po krste?
ANNA. Mohol si sa narodiť aj 24. apríla.
SHAKESPEARE. Bolo zvykom, že medzi narodením a krstom uplynuli tri dni. Takže som sa musel narodiť 23. apríla.
ANNA. Zvyky sa nedodržiavajú až tak prísne. Jeden deň hore-dole – mohol si sa pokojne narodiť aj 22. apríla.
SHAKESPEARE. Prečo mi kazíš radosť? 22. apríl aj 24. apríl, to sú bezvýznamné dni.
ANNA. A čo máš proti bezvýznamným dňom? Veď aj ty si len bezvýznamný opilec.
SHAKESPEARE (do publika). To je všetko, čo o mne vie. (Anne.) Zato ty si už významná. Áno, som bezvýznamný. Ale prečo? Prečo som sa nestal niekým významným? Pretože som osemnásťročný padol do pasce čertici, čo bola odo mňa staršia o osem rokov. Prečo len som si ťa musel vziať?
ANNA. Nemal si ma nabúchať.
SHAKESPEARE. Sama si sa nabúchala.
ANNA. Hej, sama. A kto si nedal pozor?
SHAKESPEARE. Ako som si mohol dať pozor? Držala si ma ako také kliešte.
ANNA. Vtedy sa ti nezdalo, že som ako kliešte, keď si bol do mňa zaľúbený.
SHAKESPEARE. Nikdy som nebol do teba zaľúbený.
ANNA. A kto mi napísal zaľúbený list?
SHAKESPEARE. Nikdy som ti nenapísal zaľúbený list. Nezmohol by som sa naň.
ANNA. Teraz si povedal pravdu. Ale aj tak si ho napísal. Od niekoho si ho odpísal – a poslal si mi ho ako svoj. (Zamáva mu pred očamni listom.)          
SHAKESPEARE (do publika). Ona naozaj vôbec netuší, že som najväčší anglický básnik. Ani po tridsiatichtroch rokoch manželstva to nezistila. (Anne.) Požičaj mi to. (Vezme jej list z ruky a nahlas ho číta.) Zas „Nenávidím!“ znie z jej neba. Našťastie dodáva: „Nie teba.“ (Vráti jej list.) Celkom talentované. Ale aj keď neveríš, že som to napísal ja, neurobila si chybu, že si si ten list odložila. Skús si to povedať pomaly. A po anglicky. I hate away! Počuješ tam to „hate away“? Anča Hattawayová! To bola narážka na tvoje meno. A na tvoju povahu. Lepšie než milovať si vedela nenávidieť. Nenávidela si každého.
ANNA. Napríklad koho ešte okrem teba?
SHAKESPEARE. Nenávidela si nielen ľudí. Nenávidela si aj zvieratá a veci. Napríklad – najviac si nenávidela zrkadlo,
ANNA. Somár. Nijaké sa u nás neudržalo. Vždy si bol opilec a pri tých svojich opiciach si             každé zrkadlo hneď rozbil.
SHAKESPEARE. Z ohľaduplnosti k tebe.
ANNA. Aspoňže to.
SHAKESPEARE. A keď vidíš, že oslavujem narodeniny, ani mi nezavinšuješ?
ANNA (neochotne zaspieva). Happy birthday to you.
SHAKESPEARE. A  bozk?
ANNA (zhnusene ho pobozká na čelo). A keď hodíš šabľu, poutieraj si to po sebe sám. (Hodí mu handru a odchádza.)
SHAKESPEARE. Počkaj, kam ideš? Už som si spomenul. Ten druhý priateľ, s ktorým som dnes pil, to bol Drayton. Sluha Michael Drayton. Nevieš, kam sa on a Jonson podeli?
ANNA. Dúfam, že do pekla. (Ráznym krokom odíde.)

 

3) AKO TO BOLO S DÁTUMOM NARODENIA A S PRVÝM SLÁVIKOM

SHAKESPEARE (pre seba, ale aj do publika). To je žena! Naozajstná čertica! To je žena podľa môjho gusta! Jasné, vôbec nie je isté, že som sa narodil 23.apríla. No ja som si ten 23. apríl vynútil. V Anglicku je v ten deň svätého Juraja – kedy už by sa mal narodiť najväčší anglický básnik, ak nie vo sviatok anglického patróna?  A ešte k tomu sa každý rok presne 23.apríla rozospieva  v Stratforde  prvý jarný slávik. A kedy inokedy už by sa mal rozospievať prvý slávik, ak nie v deň narodenia najväčšieho anglického básnika? Že sú to legendy? Bez legendy si nula. Hoci – bolo to aj s tým slávikom trochu inak. Keď som sa narodil, vtedy už Anna Hathawayová mala osem rokov. Naše rodiny sa navštevovali. Ľahko ma mohla pri takej návšteve zazrieť už v kolíske a vykríknuť....
ANNA (nazrie spoza dverí). Opilec!
SHAKESPEARE. Ale no tak! Keby si sa radšej rozpomenula, čo si vykríkla, keď si ma prvý raz uvidela!
ANNA. Jeééééééj, aké škaredé dieťa!
SHAKESPEARE. To je ono. Už vtedy si mala taký odporný hlas, ako máš dnes.
ANNA (zaškrieka).
SHAKESPEARE. Odporný, ale vzrušujúci. (Do publika.) Ten jej hlas sa mi určite už vtedy             zadrel do duše. To pre ten hlas som neváhal, a len čo som dovŕšil svoj osemnásty rok, som sa s ňou oženil. Ten jej hlas – to bol ten prvý jarný anglický slávik. Aj teraz... Nepočujete ho? Ja ho počujem.

 

4) PIESEŇ O VŔBE

ANNA (spieva pieseň Desdemony  z 3. výstupu štvrtého dejstva Shakespeareovej hry   Othello. Zachovala sa aj anonymná, pravdepodobne ľudová melódia, ktorú treba k         slovenskému textu prispôsobiť, alebo ju nahradiť inou ľudovou melódiou).

Sedela deva úbohá, potok jej zurčal pri nohách,
kameňov na dne hŕba.
Jej ruka srdce hľadala, hlávka jej nabok padala,
spievala: „Oj, ty vŕba!“

Aj potok zurčať zabudol a zaplakal a zahúdol
spolu s ňou: „Oj, ty vŕba!“
A na dne ako ranené pukali tvrdé  kamene.
Spievala: „Oj, ty vŕba!“

„Vždy, keď si venček uvijem, si na milého spomeniem!“
Spievala: „Oj, ty vŕba!“
A ako si tak spomína, pod srdcom ju to omína.
Spievala: „Oj, ty vŕba!“

Jej milý, čo ju opustil, sa smial a sám si odpustil.
Spievala: „Oj, ty vŕba!“
„Čo plačeš? Ja mám inú už. Teba si nájde iný muž.“
Spievala: „Oj, ty vŕba!“

SHAKESPEARE (sám pre seba, no aj do publika). A veru ozaj. Keď ma tak vzrušoval jej hlas, a nielen hlas, ale keď ma ona celá tak vzrušovala, prečo som pri nej nevydržal? Prečo dva roky po svadbe, potom, čo mi za tie dva roky porodila tri deti – som jej v roku 1585 po anglicky zmizol? A ak som potreboval od nej zmiznúť, prečo som sa potom neskôr predsa len občas k nej vracal? Prečo len občas? A prečo vždy len nakrátko? A keď som to s ňou ani potom nikdy nevedel vydržať dlhšie a         vždy znova som jej musel zmiznúť, prečo som sa k nej pred troma rokmi vrátil natrvalo? Prečo? Po mojej smrti si túto otázku bude klásť celý svet. Už teraz vznikajú o tom rôzne teórie. Jedna hovorí, že som sa natrvalo vrátil do Stratfordu preto, lebo som sa hanbil za svoju tvár. Zohavil mi ju vraj oheň, keď som si nedal pozor pri hasení požiaru, v ktorom nám 29. júna 1613 zhorelo v Londýne divadlo Globe. Hlúposť! Vôbec som nebol zohavený. Áno, zhorelo v ten deň to divadlo, zhorela nám tá naša Zemeguľa, akoby bola z papiera  – ale zhorela tak rýcho, že ani nebolo kedy hasiť. A keby aj bolo... Veď ja by som nehasil. Na to sú hasiči. Nuž, a keď Burbage potom vyhlásil, že do roka postaví nové divadlo – a Burbage veru nehovoril do vetra, Burbage bol nielen náš najlepší herec, ale aj najlepší tesár –  nuž keď to Burbage vyhlásil, prečo som nečakal, kým ho postaví, prečo som z Londýna zmizol natrvalo hneď po požiari? Z toho začala vznikať druhá teória. Vraj som zmizol, lebo som si už neveríl ako dramatik. Túto druhú teóriu – že som si prestal veriť – všetci, čo ju šírili, začali dokladať aj citátom z Hamleta. Škoda, že tu už nie sú Drayton a Jonson, zahrali by sme si ten citát spolu.
JONSON, DRAYTON (ozvú sa spod stola). Ale veď my sme tu.
SHAKESPEARE. Kde?
JONSON, DRAYTON. Ležíme pod stolom.     
SHAKESPEARE. A čo tam robíte?
JONSON. Zaspali sme po opici.
DRAYTON. Tak ako aj ty.
SHAKESPEARE. Tak vylezte spod stola a zahráme si tú scénu –  ako prídu k Hamletovi dvaja špicli, jeho dvaja  bývalí spolužiaci Rosencrantz a Guildenstern...

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

 

banner Pidivadlo

Partneři

FOK
Logo Pismo black WEB