Jozef Banáš: Čerpám z přebohaté studnice politických idiotů a idiotizmů z celého světa



 

Banáš Joz foto fb BanášRozhovor a letmá sonda do mysli slovenského autora

 

 

 

Jozef Banáš (*1948 v Bratislavě) posbíral řadu cen. Absolvoval na Vysokou školu ekonomickou (1972), obor zahraniční obchod, za ní je kariéra diplomata, atašé i politika. Byl viceprezident Parlamentního shromáždění NATO i Parlamentního shromáždění Rady Evropy. Jistěže poslanec. Dnes patří k nejpřekládanějším slovenským autorům. Scenárista, dramatik, autor víc než 30 knih, sedmnáct vyšlo v zahraničí. Kód 9 (2010) náleží k nejúspěšnějším románům historie slovenské literatury.

 

Čtěte recenzi s ukázkami: Jozef Banáš: Idioti v politice

 

Jožo Banáš nic neponechává náhodě; absolvuje ročně na osmdesát besed a autogramiád. Dosud přednášel v devatenácti zemích. Dan Brown ho označil za hledače pravdy, dalajláma žehnal jeho úsilí sbližovat lidi. Banáš navštívil půl stovky zemí, hovoří pěti jazyky. Prodalo se takřka tři sta tisíc výtisků jeho knih. Moderuje i pořad Na kus řeči. Jeho žena Mária je keramička, dcera Mária překladatelka německé a anglické literatury, druhá dcera Adela je populární moderátorka. Mluvili jsme spolu krátce.

 

 

V knize Idioti v politice (2007) nazýváte věci pravými jmény. Setkal jste se s nějakými útoky potrefených?

Táto kniha vyšla na Slovensku už vo štvrtom vydaní; potešilo ma však, že si ju môžu prečítať v materčine aj českí čitatelia, a neuveríte, vyšla aj v Egypte. Chcem potešiť domácich čitateľov, že nepranierujem len českých a slovenských politikov, ale čerpám z prebohatej studnice politických idiotov a idiotizmov z celého sveta, nielen zo súčasnosti, ale aj z histórie. Mottom knihy je myšlienka niekdajšieho amerického prezidenta Ronalda Reagana: Politika je druhé najstaršie remeslo na svete, ako veľmi sa na to prvé podobá…

 

Môj obľúbený citát je však od iného amerického prezidenta, vychýreného „intelektuála“ Georga Walkera Bushe (=Juraj Chodec Krík) mladšieho. Študentom na univerzite v Yale povedal: „Tým najlepším chcem zablahoželať a tým najhorším odkazujem – každý z vás raz môže byť prezidentom“.

 

V knihe sú moje návody na to, ako byť v politike úspešný. Kľúčový predpoklad je – Nemať žiadny názor, pretože neriskujete, že by ste mali názor nesprávny. Nesprávny názor je každý, ktorý sa líši od názoru predsedu. Po vyjdení knihy mi niektorí politici vyčítali, že sa do nej nedostali. Vysvetlil som im, že je to ich vina, pretože neprejavili dostatočnú mieru idiotizmu.

 

 

Jste autor jednoho z nejlepších slovenských filmů Začátek sezóny (1987). Nakolik jste čerpal z vlastního života?

Som Vám vďačný, že ste si na tento film spomenuli; koncom osemdesiatych rokov bol exportovaný do viacerých európskych krajín. Scenár som napísal podľa mojej filmovej poviedky Animatic clavistist, s ktorou som vyhral v roku 1986 československú súťaž. Je to príbeh z mestečka Vrbové pri Piešťanoch, ktorý som opísal zo života. Hlavnú úlohu v ňom hral Karol L. Zachar, jedna z najväčších osobností slovenskej divadelnej a filmovej kultúry. Žiaľ, bol to majstrov posledný film.

 

 

Před takřka deseti lety vyšla vaše kniha Zastavte Dubčeka! Byl Dubček zavražděn? Komu vadil?

V knihe sa tejto otázke podrobne venujem a vychádza mi to tak, že nezišiel zo sveta prirodzenou smrťou. Nemám však dôkazy a tak som zhromaždil len indície. Keď vydal prezident Jeľcin výnos o majetku komunistickej strany, čím im majetok prakticky zhabal, komunisti sa odvolali a malo byť súdne pojednávanie. Dubček sa po dlhom váhaní rozhodol ísť k tomuto súdu ako svedok, rovnako ako bývalý poľský premiér Piotr Jarosziewicz. Ako je známe, Dubček mal haváriu 1.9.1992 predpoludním. V noci na 1.9.1992 neznámi páchatelia zavraždili vo Varšave Jarosziewicza aj s manželkou… Podľa môjho názoru najviac vadil niektorým silám v Jeľcinovom Rusku, keďže jeho svedectvo, ako rešpektovanej autority, by mohlo byť kľúčové.

 

 

Ve vašem románu Prebijem sa! (2018) vystupují také bratři Dubčekové...

Objavuje sa tam Dubčekov otec Štefan, ktorý v októbri roku 1917 diskutoval so Štefánikom v Chicagu v sále miestneho Sokola počas Štefánikovho náboru českých a slovenských dobrovoľníkov. Stolár Štefan sa v USA stal presvedčeným komunistom, aj preto sa rozhodol ísť v rámci družstiev Interheľpo pomáhať mladému Sovietskemu zväzu. Zomrel v roku 1969.

 

Brat Alexandra Dubčeka Július padol ako partizán v januári 1945 neďaleko jeho rodiska Uhrovca. Z troch synov Alexandra Dubčeka – Pavla, Petra a Milana som chodil s Petrom na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, žiaľ Peter už zomrel. Všetci traja bratia mi intenzívne pomáhali pri písaní románu o ich otcovi. Pavol je dnes v Bratislave lekárom a Milan pôsobil v slovenskej dipomacii.

 

 

Měl bych to udělat já, ale... Připomněl byste, které knihy vám vyšly česky?

V českom jazyku mám knihy Kód 1, Kód 9, Zastavte Dubčeka!, Idioti v politike, Slovensko – české hovory (so spisovatelkou Irenkou Fuchsovou) a román Zóna nadšenia. Je to najprekladanejší slovenský román, vyšielv dvanástich jazykoch. Začiatkom budúceho roka vyjde v češtine aj román Prebijem sa! Štefánik.

 

 

Vy jste teprve druhý muž, co sepsal o Štefánikovi román. „Největší Slovák, “ nazývají Milana Rastislava. Jenže... Nesvedete snad vyjmenovat další „největší“?

Dokážem Vám vymenovať mnoho ďalších historických osobností Slovenska – ako boli napríklad polyhistor Matej Bel z Očovej – Veľká ozdoba Uhorska, cisársky dvorný radca Adam František Kollár z Terchovej, vynálezca Kempelen z Bratislavy, Jozef Pecval – zakladateľ modernej fotografie zo Spišskej Belej, prorektor Karlovej Univerzity Vavrinec Benedikt z Nedožier. A mnohých dalších. Títo ľudia však, na rozdiel od vás Čechov, ktorí ste mali aj v časoch monarchie svojbytnú históriu a kultúru, rástli a pôsobili ako Uhri a nie ako Slováci, takže sa akosi zo slovenskej histórie vytratli. Na prevažne katolíckom Slovensku je pozoruhodné, že traja zo štyroch Slovákov, ktorí sú všeobecne považovaní za najvýznamnejších – Štúr, Štefánik, Hlinka a Dubček, boli evanjelici.

 

 

V románu věrohodně vysvětlujete, že Štefánika nenechal sestřelit Edvard Beneš (jak se říkalo). Ale nenáviděli se. Proč?

Tá nenávisť prišla až v závere ich společnej životnej cesty. Nazdávam sa, že kľúčom k ich zlému vzťahu bola istá rivalita, najmä vo vzťahu k profesorovi Masarykovi. Ten bol týmto dvom mladíkom (od Štefánika bol starší o tridsať rokov, Beneš bol od Štefánika o štyri roky mladší) akýmsi politickým otcom a tak už to býva, že každý syn chce byť v otcových očiach ten lepší. Hoci sa Masaryk vykresľoval ako zdatný a zmužilý chlap, bol už jednoznačne na ceste do politického dôchodku a dvaja najvážnejší ašpiranti na jeho pozíciu mohli byť práve Beneš a Štefánik. Štefánik však v závere svojho života zaujímal kritické postoje aj k Masarykovi kvôli jeho podpore ruským boľševikom, či americkému republikánskému vzoru, na ktorom staval novú republiku.

 

 

Co vztah M. R. Štefánika k otci?

Štefánikovci boli tradičný farársky evanjelický rod. Otec rodiny mal vysokú autoritu. Navyše Štefánikov otec bol tvrdý a nekompromisný chlap, ktorý vyžadoval takmer absolútnu poslušnosť. Milan očividne povahu zdedil po ňom a narazila kosa na kameň. Obaja trvali na svojom a keď sa Milan rozhodol ísť študovať do Prahy, otec ho dokonca vyhodil z domu.

 

Časom sa však obaja upokojili, otec sa dokonca hrdil tým, že jeho syn je astronóm, hoci spočiatku bol kategoricky proti tomu.

 

 

Ženy a Štefánik. Jak to téma rozklíčovat? Disponoval prý úsměvem, jímž si získal prostě každého.

Vo vťahoch k ženám celkom iste nebol syn dajaký ľahtikár a prelietavý typ, ako ho niektorí vykresľujú. Naopak, bol vo vzťahu k ženám opatrný, aj vzhľadom k svojmu zlému zdravotnému stavu. Keďže odišiel z domu jako desaťročný chlapec navždy, mám silný dojem, že v ženách hľadal viac matku ako milenku. Navyše bol nevzhľadný, nízky, plešatý chlap s tvárou poznačenou kiahňami. Mal však neskutočný šarm a charizmu, zmysel pre humor, bol skvelý rečník. Ako hvezdár, cestovateľ a vojak bol ozdobou každej spoločnosti. Charizma je presne to, čo ženy na mužoch oceňujú, bez ohľadu na to, ako vyzerajú, a touto vlastnosťou nesporne disponoval.

 

 

S kým si napřesrok připomenete sté výročí Štefánikovy smrti?

Ako si ho pripomenie slovenská vláda, neviem; chcem však veriť, že na mieste národnej kultúrnej pamiatky - na mohyle Bradlo - postavia aspoň záchod.

 

Je to neuveriteľné, ale na mieste, ktoré navštevujú tisícky turistov z celého sveta, nemáte základné hygienické vybavenie. Považujem to doslova za škandál!

 

Osobne pôjdem s priateľmi na Bradlo, na Košariská i na Brezovú pod Bradlom, kde je, mimochodom, jediný pamätník majstra Jána Husa na Slovensku. Výstup na Bradlo nebude nič nezvyčajné – chodievam tam stále, mám na Kopaniciach mnoho kamarátov. Dokonca i pri písaní románu som si doprial silné emócie tým, že poslednú verziu som dokončoval priamo v Štefánikovom rodisku na Košariskách. Bolo to nekutočné, kamaráti mi pripravili stôl na lúke priamo pod masívom Bradla. Tam som písal!

 

 

Čím Slováci trumfují Čechy a čím jsou lepší Češi než Slováci, podle vás?

Česi sú nesporne sebavedomejší ako Slováci, hoci mladá generácia pomaly tú českú dobieha. Sebavedomí je dané vašou históriou, kultúrou, množstvom osobností, ktoré váš národ dal svetu. Osobne si myslím, že veľkou výhodou Čechov je, že v krajine nemajú katolícki dogmatici taký silný vplyv, ako mali a stále majú na Slovensku. V dogmatickej atmosfére sa vede a umeniu veľmi nedarí. Mám dlhoročné skúsenosti s nemeckým a rakúskym spôsobom života a zdá sa mi, že nemecký element českú povahu ovplyvnil. Podobne ovplyvnil maďarský element povahu slovenskú. Poviem príklad. Keď ma pozve Čech na pohár vína, tak naleje a fľašu odloží do skrine. Keď ma pozve na pohár vína Slovák, položí fľašu na stôl a tá tam ostane dovtedy, kým sa nevypije. Proste Čechom, najmä Pražákom, je bližšia istá zdržanlivosť, zatiaľčo Slovákom, ale aj Moravákom, je bližšia spontánnosť v komunikácii. Myslím, že oba tieto povahové prvky sa vzájomne vhodne dopĺňajú.

 

 

Pustil byste se znovu do politiky? Reagan kandidoval na prezidenta v 69 letech. Jistě by vás nominovali.

Na Slovensku budú prezidentské voľby a mnoho ľudí ma nabáda, aby som šiel kandidovať. Odmietam tieto výzvy s úsmevom so zdôvodnením, že som ešte mladý. Pokiaľ by som nebol býval v politike, možno by mi takého výzvy pomastli ego, ale keďže som už vo vysokej politike bol, nešiel by som do politiky ani keby ma ťahali tankom. Politikov a politických komentátorov považujem za najneslobodnejších ľudí a ja si slobodu vážim.

 

 

Omyl. Tak se říká snům lidí, co čtyřicet let žili v komunismu a uvěřili, že se stane skutečným. Co byste při pohledu časem zpátky odsoudil? Co máte za neprávem zašlapávané?

Ľudí, ktorí snívali o spravodlivom usporiadaní sveta – idealistov, treba chváliť. Takými boli Kristus, Hus, Hieroným pražský, Tolstoj, Gándhí, Dubček, Aliende, Castro a mnohí ďalší. V politickej rovine však neraz používali metódy, ktoré tým, ktorí neboli s nimi stotožnení, ublížili. Takto šírili svoje „ideály“ Lenin či iní revolucionári, ktorí sa napokon neraz zmenili na masových vrahov. Takže aj štyridsať rokov budovania komunizmu nemôžme len odsudzovať. V mojom románe Zóna nadšenia (2008) o tom podrobne a objektívne píšem, preto je aj taký obľúbený. V časoch budovania komunizmu neboli obrovské majetkové rozdiely, čiže bolo menej závisti, boli väčšie sociálne istoty, kvalitnejšie a prístupnejšie vzdelanie, zdravotníctvo, podstatne viac zdrojov venoval štát na rast kultúry, aj keď ideologicky limitovanej. Nemal som na Slovensku besedu v knižnici, dome kultúry či kine, ktoré by bolo postavené v terajšom politickom systéme. Všetko sa postavilo za starého režimu. Na starom režime mi najviac vadila absencia slobodného prejavu a faktická eliminácia tvorivých možností pre ľudí iného názoru ako povoleného. A ako posudzovať ľudí? Willy Brandt mi kedysi povedal: „Minulosť každého spoznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Myslím si, že je to presné. Ten, kto bol lump za socializmu, je lumpom aj dnes, a kto bol vtedy slušný človek, je slušný aj dnes. Ale platí to aj naopak. Všetci tí mladí, agresívni krikľúni a bojovníci za svoju pravdu, by boli v časoch socializmu snaživí funkcionári komunistického zväzu mládeže. Povahu človeka režim nemení.

 

 

Budete na stará kolena psát méně?

Áno, som rozhodnutý naďalej písať s maximálním nasadením až do stovky a potom uvidím, čo ďalejJ. Celkom iste tie najlepšie veci ešte len napíšem. Bola by škoda nedať na papier všetky epizódy, myšlienky, dialógy a najmä ľudí, ktorých som v živote stretol. Budú to však texty povzbudzujúce, dávajúce človeku nádej. Som optimista s pozitívnym prístupom k životu. - Verím že nakoniec sa všetko na dobré obráti a ak sa neobráti, ešte nie je koniec.

 

Banáš věnování

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

Aktualizováno ( Pátek, 23 Listopad 2018 08:06 )  

Ivo Fencl

Ivo Fencl foto Eva Smolíková

(16. 4. 1964 v Plzni) Labilní i silná (souběh) osobnost, která se realizuje prvořadě psaním, ale i četbou. Bude vám vykládat, že tvoří jen kvůli jisté Jorice (své femme fatale), ale máme podezření, že těch důvodů skrývá víc.

 

banner Pidivadlo

Partneři

FOK
Logo Pismo black WEB